Ležali sme obaja v posteli. Nahí, spotení,  poctivo zabalení v perinách. Ona fajčila cigaretu. Tak tradične po sexe. Obom nám došli slová, tak som jej len vzal cigaretu spomedzi prstov a silno potiahol. Natália bola nádherná žena. Nádherná a inteligentná aj keď blondínka. Narážam na tú spojitosť inteligencie a vtipov o blond hrivách.  Nepatrila medzi akúsi triedu intelektuálov na dráhe filozofov ani sčítaná veľmi nebola,  no prekypovala múdrosťou. Takou tou životnou. Zbierala zo života. Pozorovala. Keď vypustila niečo z úst, tak to stálo za to. Napriek jej dokonalosti, necítil som k nej nič. Nebolo tam nič. Ona to vedela. Brala to ako hotovú vec. Aspoň myslím. Viete, u žien nikdy neviete.   

„Ako sa máš?“ otočila sa tvárou ku mne.

„Ako to myslíš?“

„Ako by som to asi myslela? Keď sa pýtam, ako sa máš, nejde o žiadnu zdvorilostnú frázu na nadviazanie konverzácie, pýtam sa, ako sa máš? Čo nové sa momentálne točí v tvojom svete?“

„Dej prebieha rovnako s miernymi obmenami.“

„Myslíš tým black, blond, brunet...?“

„Tak nejako. Zabudla si na ryšavku,“ usmial som sa.

„Prečo si už nenájdeš niekoho stabilného?“

„Mne to tak vyhovuje. Už som ti vravel. V mojom veku sa len ťažko prispôsobuje. Na  miskách váh stále prevažuje sloboda. Nevýhody vzťahu sú pre mňa početnejšie než výhody.“

„Žena má doma len 80% z toho, čo potrebuje od chlapa a tých 20% hľadá niekde inde. Ty si práve tých 20% ,“ začala vyťahovať múdrosti z fejsbúku.

„To je uhol pohľadu. V mojom prípade, ak sme si vedome na čistom, žena získa tých svojich potrebných 20%, čo jej chýba a ja zas 100% toho, čo chcem.“

„Nevadí ti, že si len dvadska? Ani na chvíľu si netúžil byť  pre niekoho väčšie percento?“

„Chvíľami áno. Sú také obdobia, ale stále preváži tá druhá strana .“

„Dočerta spamätaj sa, kým nie je neskoro! Si sám. Nikto nechce byť sám.“

Tentoraz som s ňou nesúhlasil. Aj keď ucelovala životnú pravdu 90-percentného sveta. No dobre, tak 95–percentného.

„Ja áno. Ak to raz bude inak, poviem ti. Aj tak ide o všeobecný systém, za ktorým sa všetci ženú zo strachu, že ostanú sami.“

„Aha a ty si tým pádom hrdina, nie?“ poznačila sarkasticky a prehodila si obnaženú nohu nonšalantne  cez perinu. Rozosmialo ma to.

„Tak nejako. Nemusia sa všetci rútiť tým istým smerom.“

„Ale takto sa donekonečna žiť nedá,“  tentoraz zvýšila tón, aby som ju vzal konečne na vedomie.

„Budem tak fungovať, koľko budem vládať,“ šiel som si svoje.

„Hej a potom, keď si to náhodou rozmyslíš...  GAME OVER.“

„Riešim  vždy len aktuálnu situáciu,“ mykol som plecami.

„A to je chyba. Vieš, je dobrá mať niekoho, kto by ťa držal za ruku, kým ťa život bude systematicky  a neustále kopať do zadku a pripomínať ti, že telo máš len požičané.“

Ostal som ticho, akoby som jej dal za pravdu. No ja som sa v tej chvíli zamýšľal nad tým, či sa to, čo je pre človeka dobré a správne, dá zovšeobecniť do nejakého univerzálneho princípu. Či ak poniektorí pôjdeme proti prúdu, raz na to doplatíme. Unavíme sa, spomalíme a necháme sa aj tak nakoniec strhnúť prúdom. Jedno je isté, že zomrieme všetci a viacerí z nás stihnú aj zostarnúť.