Ó, aká prevratná myšlienka. V tej chvíli som mala dobrý kolumbovský pocit, ako keď vás napadne verš a tak nutne potrebujete hocičo na načmáranie, lebo „Fuck, to je dobré, to zmení svet...“ A asi o minútu na to, keď pani s prapodivne tučnými lýtkami nastúpi do MHD „Čo som to chcela?“ Náhly moment všepochopenia prišiel včera v noci, keď som sa rýchlim krokom vracala z mesta vymrznutá .... a niečo vnútri mi čudne zvieralo. Zádumčivá nálada. Deja vú. Takýto stav som už niekedy predtým mala a keďže to nebolo následkom chľastu, stále tu zostáva otázka- prečo sa mi vždy na jeseň chce niečo zmeniť? Bunjee, ani nič iné som nestihla, žiaľ, možno by som sa potom nemusela po noci túlať. Na druhej strane, aspoň sa môžem s vami podeliť o veľkú pravdu. Ročné obdobia sa opakujú, dni v týždni sa opakujú, denná rutina sa opakuje, (preto sa jej asi hovorí rutina) a aj tieto stavy keď by ste najradšej niečím trieskali sa pravdepodobne ešte niekedy zopakuje. Lenže po jeseni príde zima po pondelku piatok- a víkend- a aj mlátenie vystrieda niečo milé, napríklad objímanie. A v tom spočíva naša nádej. He.