Pravdy viery, ktoré nie sú v Písme. Konštitúcia neodpovedá na otázku, či jestvujú nejaké pravdy viery, ktoré by neboli žiadnym spôsobom obsiahnuté vo Svätom písme, ale skôr sa k tomuto stanovisku prikláňa, keď učí, že Cirkev získava istotu o všetkých veciach nielen zo samotného Svätého písma, a že “úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne zachované Božie slovo je zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý ... nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo je tradované...”[13]. Vďaka Tradícii poznáva Cirkev kánon posvätných kníh a toto rozlíšenie musí patriť do okruhu Zjavenia, takže existujú nejaké pravdy viery, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme.[14] Konštitúcia sa vyslovuje pre tak úzku jednotu Svätého písma, Tradície a Učiteľského úradu Cirkvi, že “jedno bez druhého neobstojí”.[15]
Sväté písmo je Bohom inšpirované a preto knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu.[16] Boh však nehovorí rečou ľudí a preto musí komentátor Svätého písma “pozorne skúmať”, čo chcel ľudský autor vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť to slovami”. Preto je nutné venovať pozornosť vtedajším zvykom, zvyčajným írečitým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali v časoch svätopisca”.[17]
Aby sme získali pravý zmysel posvätných textov, treba venovať pozornosť:
- obsahu a jednote celého Písma;
- brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi;
- brať zreteľ na analógiu viery.[18]
Keď je teologická veda ľudskou reflexiou nad Božím zjavením – a to je zvláštnym spôsobom vyjadrené vo Svätom písme, - potom sa niet čo čudovať, že sa táto veda opiera “o písané Božie slovo a zároveň o posvätné podanie ako o trvalý základ”.[19] Vo Svätom písme sa teológia neobyčajne posilňuje a neustále omladzuje, skúmajúc vo svetle viery všetku pravdu skrytú v Kristovom tajomstve. Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie[20].
Vývoj Tradície. Apoštolská tradícia, odovzdávaná v spisoch apoštolských otcov, cirkevných spisovateľov i neskorších teológov, ale aj v liturgickom kulte a v presvedčení veriacich, rozvíja sa v Cirkvi pod ochranou Ducha Sv. Ak jestvujú ťažkosti vo výklade Svätého písma, potom v rozlíšení božskej tradície od ľudských zvykov sú tieto ťažkosti ešte väčšie. Treba pamätať, že Biblia nie je vedeckou príručkou, ale náboženskou knihou v populárnej forme. Okrem toho vieme, že v Tradícii sa prejavuje rast chápania odovzdávaných vecí a slov. O to sa pričiňujú:
- kontemplácia a hĺbavosť veriacich;
- skúsenostné chápanie duchovných vecí;
- poučovanie zo strany učiteľského úradu Cirkvi.[21]
Z toho vyplýva, že Tradícia odovzdávajúca Zjavenie sa prejavuje v celom živote Cirkvi, a teda v jej vede, umení, liturgii, zvykoch. To všetko obsahuje veľmi mnoho ľudských prvkov, ale skrýva sa tu aj božská tradícia. Kritérium, ktoré rozlišuje v Tradícii prvok božský od ľudského, je neľahké stanoviť a preto posledné rozhodnutie v tejto otázke patrí Učiteľskému úradu Cirkvi.
Inkulturácia. Tradícia je pre teologickú vedu prameňom nielen z toho dôvodu, že obsahuje a odovzdáva Božie zjavenie, ale aj z toho hľadiska, že ho svojím spôsobom číta a uvádza do života.
Kristus a jeho učenie platí pre všetky typy kultúr a stupne vývoja ľudstva. Božie zjavenie, ktoré pochádza od večného Bytia, zhrňuje celé ľudské dejiny a preto je primerané pre každú epochu, ktorá sa pomíňa a nikdy sa neopakuje, učí však, ako čerpať z evanjelia, odovzdávaného z jedného veku do druhého.
[13] DV 10.
[14] DV 8.
[15] DV 10.
[16] DV 11.
[17] DV 12.
[18] DV 12.
[19] DV 24.
[20] DV 24
[21] DV 8.
Komentáre