Toto im nikdy nezabudnem. Bol som príliš maličký. Taký maličký, že z tej stoličky som nemohol utiecť. Malé nohy v malých topánkach mi viseli takých tridsať centimetrov od zeme. Bol som tam prichytený. Lapený. Bál som sa. Tak ako sa malý chlapec môže báť.

„Ako? Tak ako pani?“ ten muž v bielom sa obrátil na moju mamu. Muži v bielom boli vždy nebezpeční. Biely plášť mali lekári s injekciami a skalpelmi. Biely plášť mali mäsiari s nožmi a sekerami. Biely plášť mali aj títo čo stáli okolo mňa. Muži a ženy. Presnejšie jeden muž a ženy.

Nezabudnem na tú vôňu. Bodala do nosa. Bola ostrá a štipľavá. Dezinfekčná. Pre maličký nos na maličkej tvári nepredstaviteľná. Bál som sa. Nohy mi hompáľali 30 centimetrov nad zemou. Vonku svietilo slnko a pieklo cez obrovské sklenené tabule. Títo ľudia v bielych plášťoch boli nebezpeční. Veľmi nebezpeční. Ženy mali v rukách naostrené nožnice. Cvakali okolo uší iným pripútaným. Niektorí sedeli vo väčších sedadlách a neboli pripútaní. Ale aj oni museli mať strach. Všade boli zrkadlá. Cvak. Cvak. „Pani? Nemáme na to celý deň“ ten muž v bielom plášti tomu šéfoval. „Tak normálne, trochu tu a odtiaľ viac, a vzadu úplne dole“ moja mama udeľovala rozkazy. Bola to moja vlastná mama. Ten muž nemal v rukách nožnice. Držal niečo čo som poznal len z prázdnin u starého otca. Volalo sa to britva. A používalo sa to na krk.

„Helenka poď sem, tu toho mladého pána, tu okolo a tu úplne a hore trochu nechaj“ pán v bielom si na pomoc privolal inú ženu v bielom plášti. Hneď vedľa môjho zrkadla visel veľký kožený remeň. Ten pán s britvou išiel rovno k remeňu. Začal britvou hladkať ten remeň. Bolo to úplne šialené. Keby som nebol taký malý chlapec povedal by som, že  toto je horor. Ale na to som bolo primalý a navyše vtedy žiadne horory neboli. Len o čosi neskôr v jednom prípade majora Zemana stál muž so sekerou pri studni. Čudne sa kýval a hovoril: Agajka. Tento muž nehovoril nič, len tak vyzeral. Ale na druhej strane v tej izbe nebol major Zeman a ja som navyše nevedel kto je major Zeman. Bol som malý chlapec, ktorého zradila mama. A toto boli ľudia, ktorí majú v rukách nožnice a britvy.

Zavrel som oči. Pri mojom uchu sa ozvalo: cvak. Cvak, cvak, cvak. Bolelo to. Nenávidel som celý svet. A veľmi som sa bál. Trochu som určite plakal. Mama stála pri mne a hovorila: „neboj, to nič nie je, veď som ťa už doma strihala“. Bol som u holiča. Po prvý raz.