Dnes, keď svojho otca videl s Máriou, dôveroval svojmu otcovi čím ďalej, tým menej. Prišlo mu zo všetkých tých tajomstiev zle a išiel otvoriť okno. Pootočil chladnou kovovou kľučkou smerom nadol a dokorán otvoril hliníkové okno. Mierne sa vyklonil aby nechal chladný októbrový vánok pohladiť mu tvár. Vietor mu pomohol presunúť krv z hlavy a občerstviť mu znepokojenú myseľ. Okná mal orientované na východ, takže hrejivá kúpeľ slnečného svetla ho zobúdzala každé ráno a od obeda mu už slnko do izby nesvietilo a mohol si užiť pokoj poobedňajšieho voľna. Naplnil si pľúca podvečerným chládkom a pomaly ho vypustil späť. Zahľadel sa na oranžovočervenú oblohu na ktorú mu výhľad sem-tam prerušili ladne tancujúce listy. Upokojil na chvíľu všetky svoje myšlienky. Po ďalšom ťažkom výdychu sa otočil späť k dverám pohľad mu padol na Martinovu posteľ. Paplón ležal pokrčený na strane postele kde mával Martin nohy a v strede bola pohodená športová taška z ktorej, ako vždy, trčali sluchátka a krátke značkové nohavice. Na nočnom stolíku boli chaoticky porozhadzované rôzne drobnosti a vytvárali dojem totálneho neporiadku. Oliver pokrútil hlavou a pravý kútik sa mu zdvihol v pohŕdavej grimase. Ako náhle sa však preorientoval na svoju posteľ, zahanbil sa, že sa tak rozhorčoval nad Martinovou posteľou keď on mal na svojej možno ešte väčší chaos. Cítil, ako sa začervenal. Prešiel k svojej posteli a postavil sa k nočnému stolíku. Otvoril vrchný šuplík, položil ruku cez celú dĺžku stolíka a všetko čo na ňom bolo zhrnul do šuplíka. Pred tým však ešte vzal medailón, ktorý na stolíku ležal, do ľavej ruky aby sa nestratil medzi ostatnými vecami. Trochu veci v šuplíku prehrabal aby išiel zavrieť. So sekaním a škripotom napokon zavrel šuplík a medailón vrátil späť na stolík. Ustlal si ešte posteľ a narovnal šľapky v ktorých chodieval do kúpeľne. Odstúpil a s hrdosťou sa pozrel na svoju čerstvo upratanú posteľ. Prvý a asi aj poslednýkrát tu nemám bordel, pomyslel si a usmial sa. Aspoň na chvíľu mohol zabudnúť na všetky problémy a sústrediť sa na obyčajné starosti. Pohľad mu však okamžite pritiahol zlatý medailón, ktorý v tlmenom svetle západu slnka svojim odrazom zafarboval vrch kovového stolíka do zlatých odtieňov. Oranžovo hnedý, takmer hladký jantár v strede omamoval Oliverove zmysly tlmeným vyžarovaním. Vyzeral akoby chcel vystúpiť a uvoľniť sa zo zlatého zovretia medailónu. Pôsobil prenikavým dojmom a svojou čistotou nútil Olivera vziať ho do tepla svojej dlane. Oliver nedokázal medailón len tak ležať na stolíku, pripadalo mu barbarské nechať taký dokonalý predmet osamotený na chladnom stolíku. Priblížil sa rukou k medailónu a hrejivý pocit na dlani mu znova úplne opantal zmysly. Uchopil ho rýchlo s takmer zavretými očami a pevne ho zvieral, stláčal ako niečo, čo už nikdy v živote nepustí. Uvedomoval si ako hlúpo teraz vyzerá, hlavou naklonenou k stropu a pravou rukou natiahnutou blízko pri tele. Napínal svaly a celou silou zovieral medailón. Žily na pravej ruke mu začali navierať a cítil ako mu retiazka do pokožky na dlani vyrýva odtlačky. Nedokázal ho pustiť. Akoby cítil že mu ten chladný kúsok kovu dodá životnú energiu. Aj keď zlatý povrch bol na dotyk studený, teplo ktoré mu dodával pri zovretí bolo neopísateľne upokojujúce. Cítil, ako sa mu všetky vnútornosti vo vzrušenom pocite chvejú a chlpy na oboch rukách sa mu zdvihli keď ním prebehol náhly mráz. Bol to pocit spokojnosti spojený s pocitom víťazstva a vzrušenia. Mohol tento slastný pocit vyvolať obyčajný predmet z kovu? Či mohol si ho vyvolať sám na základe mylnej domnienky o zázračnosti toho predmetu? Nezodpovedal si ani jednu z týchto otázok iba sa oddával blaženému pocitu a uvoľnil mu cestu do celého jeho tela. Od končekov vlasov po prsty na chodidlách sa mu každá časť tela vzrušene chvela. Nebeský pocit ho unášal z nemocničnej izby do sveta, kde blaženosť je samozrejmosťou a pokoj každodennou rutinou. Stál omámený pri svojej posteli a nebol schopný nijakého pohybu. Z nehybnej tváre mu zračila spokojnosť. Keby ho človek videl, pomyslel by si, že tento človek je úplné zmierený so životom a keby aj v tej minúte zomrel, odchádzal by z tohto sveta pokojný. V momentoch keď mal zmysly opojené slasťou, cítil, ako sa mu žalúdok chveje čoraz intenzívnejšie a zrazu ho už mal v krku. Zo sveta blaženosti ho stiahol späť silný kŕč v bruchu. Okamžite otvoril oči a skrčil sa v bolesti. Medailón s cinknutím dopadol na keramickú dlážku a odrazil sa pod posteľ. Oliver to už nevydržal. Pravou rukou, v ktorej doteraz držal medailón si musel prikryť ústa. Mal pocit, že sa mu žalúdok aj s ostatnými vnútornosťami prederie cez ústa von a on im v tom musí zabrániť svojou rukou. Pomaly a ťažkopádne sa posadil na posteľ. Vtedy ním prebehol ďalší kŕč a brucho sa mu stiahlo. Teraz mohol v ústach pocítiť nepríjemnú trpkú chuť. Vedel čo bude nasledovať. Musel sa čo najrýchlejšie dostať k záchodu. Rýchlo vstal z postele a troma veľkými krokmi sa dostal ku kúpeľňovým dverám. S náhlivosťou ich otvoril. Udrel si kolená keď si kľakal k záchodovej mise. Odtiahol ruku preč od svojich úst a nechal žalúdočné kŕče vypudiť jeho raňajky späť cez krk. Aj keď bolo od raňajok bezmála 9 hodín stále pociťoval sladko-trpkú chuť brusnicového džemu. Bolo mu to strašne nepríjemné a vyvolávalo to iba ďalšie kŕče. Po tridsiatich sekundách, ktoré Oliverovi prichodili ako celá večnosť sa jeho vnútornosti upokojili. Mohol vstať a opláchnuť si tvár. Nad umývadlom bolo staré krivé zrkadlo. Keď sa doň zahľadel, nechcel uveriť svojmu odrazu. Tvár mal vyblednutú a dýchal ťažko. Sklopil zrak od zrkadla a pomaly klesol na zem. Ako sa mu nohy podlamovali, jednou rukou sa pridržiaval umývadla a druhou skĺzol popri stene. Na zemi mal ľavú nohu vystretú a pravú zohnutú v kolene. Na pravé koleno si položil dlaň a o chrbát ruky si oprel hlavu. Keď si spomenul na pocit, ktorý prežíval pred pár sekundami, do očí sa mu vhrnuli slzy. Absolútne nedokázal ovládať svoje reakcie. Jeho telo si teraz robilo, čo chcelo. Navzdory racionálnemu mysleniu, nedokázal sa ani pohnúť a takmer horúce slzy mu skĺzali po líci a za sebou nechali vypálenú slanú cestičku. Vtiahol nos a utrel si slzy. Hlavu oprel o stenu a pohľad uprel na roh bledozelenej okachličkovanej kúpeľne. Už nechcem, povedal si šeptom pre seba. Hlas mal hlboký a zachrípnutý. Bolo v ňom počuť veľa bolesti a zúfalstva. Už nechcel ďalej prežívať tie najnepríjemnejšie chvíle úplne bezdôvodne. Kto ho trestá touto bolesťou? Dýchal zhlboka a nepravidelne no očami stále zabodnutý v jednom bode. Vtedy začul protestujúce zaškrípanie pántov dverí od jeho izby. Prievan, ktorý spôsobilo otvorenie dverí mu ofúkol tvár. Niekoľkokrát klipol očami aby mu ich vietor úplne nevysušil. Vedel, kto prišiel a tak nemal dôvod obzrieť sa. Nestaral sa či ho tu Martin nájde. Bolo mu jedno čo mu povie, on už len chcel aby tento deň skončil. Trochu ho len prekvapil Martinov ľahký náhlivý krok.

       „Bože môj! To je hlupák,“ počul Martinove zvolanie ale nechápal mu. Čo ho mohlo tak rozrušiť? Hlavou, teraz preňho ťažkou ako z olova, otočil na bok a cez otvorené kúpeľňové dvere videl na druhú stranu izby. Martin pribehol k oknu a naklonil sa cez parapetu. Nahol sa tak, aby mohol vidieť presne na miesto pod oknom. Musel sa nahnúť tak, že bol opretý iba o svoje brucho a nohy mu viseli vo vzduchu. Netrpezlivo nimi strihal, aby vyrovnával váhu. Po chvíli sa znova postavil pri parapetu. Pár sekúnd sa pozeral priamo pred seba a potom sa pomaly otočil. Od úľavy mu opadli ramená a kolená sa mu skrčili. Oliver si všimol ako rýchlo sa mu strach na tvári vystriedal s uvoľnením.

       „Heh, myslel si si, že som skočil?“ Oliver hovoril potichu a ťažko artikuloval.

       „Väčšieho hlupáka som v živote nevidel,“ Hovoril s úškľabkom Martin no spolu s jeho slovami vychádzal mu z úst aj ťažký povzdych. Oliver s úškrnom na tvári otočil hlavu naspäť a oči zabodol do toho istého bodu. Počul ako sa Martin hrabe vo svojom stolíku a potom nervózne prehrabuje posteľ no všetky tieto zvyk sa mu stišovali a pomaly odznievali ako ozvena v hlbokom kaňone. Zvuky mu už pomaly splynuli s tlkotom jeho srdca a vtedy sa jeho viečka zatvorili a on zaspal.

Oliver Bielovič