I pohľad zo zadného sedadla Fabie mi stačil na to, aby môj rozum zostal na okamih stáť. Rýchlosť, ktorá sa nedá v momente zastaviť a potom len to ticho... hľadiac na otázku, s otvoreným či možno uzavretým koncom. V hladkom pohybe auta po vozovke čas na sekundy zamrzol. Naplnilo ho pokojné očakávanie toho čo príde, bez kreatívnych nápadov, špekulácií, iba nemé čakanie, na okamih pred, ktorým sa už nedá utiecť. Potom len náraz, surový, bez prepáčenia. Pásy, ktoré sa zarývajú do napnutého tela, airbagy, ktoré odhaľujú svoje skryté uloženie, smrad horiaceho plastu, dym a otázka: "Ste všetci v poriadku?"
V očiach vidno pohľad na Teba drahá moja Smrť, ako pre tento krát opúšťaš toto miesto, no v odpovedi "som v poriadku" cítiť, že sa ešte stretneme... nabudúce už na ostro.