Chcela som napísať o niečom, čo robí posledné dni moje srdce chorým, o niečom, kvôli čomu poriadne nejedávam a ani si to neuvedomujem, o spleti udalostí, ktoré ma trápia.

A uvedomila som si, že nemôžem. Stratila som kúzlo sladkej anonymity. Neuvážene. Z číreho entuziazmu a čiastočnej hrdosti, že blogujem. A hurá, nech to vie celý svet. Ale aby celý svet poznal zákutia mojej roztrasenej duše? Možno som zozačiatku nevedela, o čom budem písať. Že budem písať o svojom ja. Potrebujem ospravedlnenku sama pred sebou. Kurník, ale zas neviem, kde mám ten absenčný hárok.

Alter ego? Štýl písania je jedinečným špecifikom každého z nás, drahí blogeri. Každý inteligentný človek to prehliadne.

Chcem písať..a uvedomím si, že nechcem aby toto o mne čítal ten a ten...Vždy som si akosi zakladala na tom,že moja duša nie je úplne transparentná, že je zahalená dymom, cez ktorý sa viem s otvorenými očami a bez kašľu prebrodiť len ja.
Tak to idem v sebe dusiť naďalej. Pre vlastnú bezhlavosť. Cítim sa ako malé dieťa.

Tak riešim dilemu..Má vôbec takéto písanie zmysel? Písanie, ktoré nemôže byť slobodné do tej miery, do akej chcem ja sama?