Dnes bol pre mňa šialený deň. Pôvodne tu tento článok nemal čo robiť, ale keďže "človek mieni, ten hore meni", tak preto je tu. Píše sa mi ťažko, pretože slzy, ktoré padajú do môjho lona v túto chvíľu, sú veľmi bolestivé. Bolia a bodajú priamo v srdci. Ale zaslúžim si to. Koledovala som si o to ... a "kto vysoko lieta, hlboko padá".

     Sklamanie a pravda zvyknú byť často kruté. Hlavne vtedy, ak je to človek, ktorému veríme. Ale ja neviem, čo je pravda. A kde ju mám zistiť, keď ja už neverím ani sama sebe? Ani svojmu obrazu v zrkadle ... čo ak klame a to, čo tam vidím nie som ja? Čo ak je to len prelud, a tým ma chce zrkadlo ochrániť. Blbosť jak traky ...

    Chcem kričať do sveta ako som sa sklamala, ako ho nenávidím. A to nie je prvý v poradí. Prečo robím stále tie isté chyby??? Prečo? Veď ja si ich plne uvedomujem. Tak prečo ma ten hore trestá? Spravila som niečo zlé? Ublížila som niekomu? Neviem ... ja už neviem nič. No viem, že si to niekto škaredo odnesie. A bojím sa, že to budem ja. Pretože moje činy sa vždy obracajú proti mne.