......
Rozhodla som sa neposlúchnuť varovanie mojej mamy. Fakt dlho som o tom premýšľala a hľadala som po nete nijaké diéty. Povedala som si, že dám dole len 8 kg a tým sa to skončí. Ja viem, že aj tých 8 kilo je veľmi veľa a asi zo mňa nič nezostane, ale keď ja po tom tak túžim...
Mame a ani Linde som nepovedala, že držím diétu. Zatelefonovala som agentúre a povedala, že súhlasím s ich ponukou, ale že potrebujem trocha viac času, aspoň mesiac. Oni súhlasili. Tak za začal boj s mojou váhou. Prvé dve kila šli ľahko. Začala som na sebe makať. Chodila som behať, cvičila som, jedla som zdravo, ale moja váha prestala klesať. Akoby zamrzla. Bola som fakt zúfalá, veď už som mala len tri týždne na to, aby sa mi splnil sen. Tak som si povedala, že obmedzím jedlo. Šlo to pomaly, ale zaberalo to.
Jeden deň v škole mi Linda povedala, že sa jej zdá, že som schudla. To ma ešte viac inšpirovalo makať na sebe. Šport bol pre mňa už únavný. Bez jedla som urobila sotva pár krokov. Hneď som bola unavená. Najhoršie bolo, že si mama všimla, že nie je všetko v poriadku. Všetko im došlo, keď som raz na hodine odpadla a odviezla ma sanitka do nemocnice.
Ležala som a len som spala. Viem, že pri mne niekto stále bol, ale vôbec som nemala silu otvoriť oči. Bola som zúfalá. Ako teraz splním svoj sen? Vôbec mi vtedy nedošlo, že moje zdravie je dôležitejšie.
Postupne som naberala silu, až som sa konečne dokázala postaviť na nohy. Keď som už celkom vládala, odpojili ma z infúzie. To bolo zlé. Takto som dostávala všetky živiny a pritom som nemusela jesť, ale teraz už budem musieť začať. Sestrička mi zahlásila, že je obed. A ja som sa musela dostaviť do nemocničnej jedálne. Sedela sem tam na stoličke a hľadela do taniera. Bojovala som sama so sebou. Zrazu ku mne niekto prišiel. Bol to celkom pekný chalan. Sadol si vedľa mňa a začali sme sa rozprávať. "Ty nebudeš jesť? Vychladne ti to." Povedal asi po 10 min. rozhovore. "Ehm, akosi nie som hladná". "Počuj nemusíš nič predstierať. Viem, že trpíš anorexiou. Je toho plná nemocnica. Viem, že to je pre teba ťažké, ale ver, že s tým musíš začať bojovať, inak ťa niekam zavrú." Tieto slová ma dostali. Už som s ním nechcela ďalej rozprávať, lebo som vedela, že má asi pravdu. Snažila som sa odísť, ale on šiel za mnou. "Počuj, vieš prečo som tu ja? Keď som šiel zo školy zrazilo ma auto. Ležím tu už dva mesiace a takmer som zomrel. Môžem byť vôbec rád, že chodím." Bolo mi toho chalana ľúto, ale nedokázala som ho ďalej počúvať. Utiekla som do izby a plakala som. Celú noc som premýšľala. Ten chalan mal pravdu. Som hlupaňa. Nevážim si samú seba a riskujem život kvôli modelingu. Rozhodla som sa, že s tým niečo urobím. A asi aj viem čo......