Aj taký je život....

 

Veselý a smutný. Napadá mi množstvo prirovnaní, ktoré sa k nemu hodia. Život je hlavne krátky. Krátky na uskutočnenie svojich snov a túžob. Krátky na ich naplnenie. Krátky, Niekto žije osemdesiat rokov a žije ich naplno. Padá a vstáva, teší sa aj plače. Bojuje. Má a mal šancu žiť. Mal šancu. Šanca. Slovíčko, ktoré znamená nádej. A nádej znamená veľa... .

Neverím na osud, neverím na nebo, ani na peklo. Verím v život a v schopnosti človeka. Čo má prísť, príde. Príde aj smrť. Smrť v kontraste zo zrodom nového života. Dva paradoxy stojace neúprosne vedľa seba. Ich kolobeh je neúprosný, rovnako tak čas. Nezvíťazí ani jeden. Nikto tu nebude večne. Je to prosto zákonitosť, ktorá je daná.

Mala som možnosť spoznať nakrátko jednu osobu. Mladá slečna, ktorá bola pre mňa tým najstatočnejším stvorením, aké som spoznala. Keď som ju videla po prvýkrát bol to šok. Sterilné prostredie jednotky intenzívnej starostlivosti, monitory vydávajúce kvílivé zvuky, ktoré znamenajú život. Množstvo ľudí v sterilných bielych plášťoch. A ona. Jej veľké tmavé oči ostro kontrastovali s jej bledou prepadnutou tvárou. Prepadnuté ústa sa pokúšali o plachý úsmev. Nesťažovala sa. Za tých pár dní, ktoré som s ňou prežila, ani slovkom nenaznačila, že to chce skončiť. Že už sa jej nechce bojovať.  Po devätnástich operáciách v brušnej dutine by na to mala plné právo. Povedať nechcem... nechajte ma. Nepovedala to. Bola príliš mladá a plná snov a túžob. Mala pár rokov po dvadsiatke a strašne túžila žiť. Mala množstvo snov, plánov a vízií do budúcnosti. Strašne sa tešila domov, chcela študovať a žiť....

Nepodarilo sa jej to. Nevrátila sa domov. Svoj statočný boj prehrala. Napriek tomu, že absolvovala vyše devätnásť operácií za posledné tri mesiace... prehrala. Jej život skončil. Budem si ju pamätať navždy. Bola mojím prvým pacientom, ktorého som stretla. Budem si pamätať jej vôľu žiť... jej chuť bojovať a nikdy sa nevzdať.

Bola perfektnou mladou slečnou, ktorá sa nevzdala. Do poslednej chvíle bojovala. Mala chuť žiť, ale ... chuť nestačila. Svoj sen si prehrala. Priskoro... .

 

 

Slzy stekajúce po tvári,

zanechávajú mokrú stopu.

Stopu, ktorú zotriem,

hneď, ako budem chcieť.

 

Teraz, ešte nechcem

 a ani nevládzem.

 

Hneď ako budem chcieť

 a dokážem slzu z oka strieť

a úsmev kúzliť na tvári

mi budú moje spomienky...

 

Spomienky  vynárajúce sa z pamäti,

vravia o tebe,

o tvojom úsmeve...

o tvojich snoch,

ktoré sa nesplnia...

 

O tvojich snoch,

ktoré sa už nesplnia.

Bola si primladá,

keď prišla smrť,

aby si ťa vzala...

 

Bola si primladá,

keď si ťa vzala...

Mala si množstvo snov,

ale len mala.

Sny sa ti nesplnia,

bola si statočná,

ale smrť bola  neúprosná...