Bol nádherný jarný deň a ja som sa vyžívala v pohľade na krásne rozkvitnuté lúky a stromy. Vtáky v korunách stromov štebotali, akoby aj oni s radosťou vítali jar. Zhlboka som vdychovala čerstvý horský vzduch, ktorý jemne zaváňal lúčnymi kvetmi a rozkvitnutým orgovánom. Odrazu som si uvedomila, aký je život krásny, ak sa na neho pozrieme z tej lepšej stránky.
V chatke pod horami bolo naozaj nádherne.
Na chvíľu vypadnúť z každodennej rutiny nášho mestského života, byť ďaleko od všetkého, obklopená len čistou prírodou a psíkom Luckym. Od malička som náš lesný domček zbožňovala. Spolu so psom sme často chodievali na dlhé lesné prechádzky popri jazere a vyžívali sa v teplých slnečných lúčoch.
Pomaly sa zvečerievalo. Slnko začalo zapadať a citeľne sa ochladilo.
Odrazu ma ovial mrazivý vietor, ktorý akoby ani nepatril k teplému jarnému dňu. Straslo ma... Nastalo zvláštne ticho... Mala som pocit, že i vtáky prestali štebotať. Začal vo mne narastať strach a nepokoj, ktorý som si nijako nevedela vysvetliť.
Čo tak rýchlo zmenilo teplý jarný deň? Nechápala som.
V tej chvíli som to začula - od kríkov spoza jazera sa ozýval hlas. Ale aký! Znel zdesene. O chvíľu znovu nastalo ticho. Pár minút sa mi zdalo, že som si to iba predstavovala.
Začala som sa báť.
Bola som ďaleko v horách a ďaleko od všetkých. No zrejme som sa nechala len unášať myšlienkami. Ale vzápätí sa stalo čosi, čo mi vyrazilo dych. To už neboli predstavy, teraz som to počula celkom zreteľne.
Spoza jazera sa ku mne niesol zúfalý ženský hlas.
Z diaľky som nepočula, čo vraví, ale tušila som, že sa deje niečo zlé. Moja predtucha sa utvrdila, keď ku mne vietor privial zreteľné:
Pomoooc! Pomoc! Pomôžte mi niekto, počujete ma? Pomoc!!!
Stuhla som. Ochromená som zastala a pozrela sa smerom k jazeru.
Aj pes ostražito načúval.
Chvíľu sa nič nedialo. Keď som sa spamätala, došlo mi, že asi niekto potrebuje pomoc. I keď sa zvečerievalo a hustý tmavý les vo mne vzbudzoval hrôzu, vzala som Luckyho a vybrala sa okolo jazera. Upokojoval ma teplý dych môjho psíka, ktorý som cítila na ruke. Vedela som, že napriek svojej mierumilovnej povahe, v prípade nebezpečenstva by ma neváhal obrániť.
Tak sme sa teda vybrali naprieč lúkou smerujúc k lesu.
Kým sme prišli k jazeru, úplne sa zotmelo. Na holých rukách som cítila ostrý chladný vietor. Ľutovala som, že som si nevzala aspoň sveter. Jarné noci ešte bývajú chladné, najmä ak som vysoko v horách.
... Konečne som v diaľke zazrela jazero.
Niekde v lese zahúkala sova, na čo sa Lucky ohlásil hlasným šteknutím. Už sme boli dosť hlboko, a jedíný zdroj svetla bol mesiac, ktorý na kľukatú lesnú cestičku vrhal striebristý jas. Na pokojnej hladine jazera sa hrozivo odrážal spolu so stromami naokolo.
Zrazu mi okolo hlavy niečo preletelo. Vydesene som sa strhla...
Našťastie to bol len netopier.
Teraz by sa mi baterka, ktorú som si v rýchlosti nevzala, bola zišla. Podchvíľou totiž mesiac zachádzal za mraky a vtedy nastala tma ako v rohu. Tak som šla popamäti.
Keď sme sa dostali za jazero, začula som spoza krovia tiché stonanie a šuchot. Zastali sme. Potichu sme počúvali, čo sa bude diať. Aj Lucky akoby vedel, že má byť ticho. Len nastražil uši a počúval. Podišla som bližšie a nazrela do krovia.
Nič sa nehýbalo. Odrazu na nás vyskočil malinký psík, celý sa trasúc od strachu.
Vyjavene sme naňho pozerali. Lucky sa osmelil a natiahol k nemu krk. Psík ostražito cúvol. V tom sa otočil a prešiel pár metrov... obzrel sa dozadu za nami a znovu odskackal kúsok ďalej, akoby nás volal.
Nasledovala som ho.
Prešli sme pár metrov, keď zastal a zadíval sa dolu do zeme. Nechápavo som k nemu podišla a nazrela, ČO tam je.
Zbadala som tmavú jamu, hlbokú asi tri metre.
"Je tam niekto?" zvolala som. Zdola sa ku mne ozval slabý ston.
"Haló, počujete ma?"
"Áno, som tu dolu, pomôžte mi, prosím."
Uvažovala som, čo spravím. Napadlo mi jediné, vziať kus konára, čo ležal obďaleč a spustiť jeho koniec do jamy. Podišla som k jame a spravila, čo mi napadlo.
"Pokúste sa chytiť konára a ja vás vytiahnem hore!"
Na druhej strane konára som pocítila tiaž.
Začala som konár pomaly ťahať hore.
Keď som už dočiahla, pomohla som mladej žene rukami.
"Vďaka" povedala.
"Bola som na prechádzke so psom a odrazu som sa ocitla na dne tej prekliatej jamy."
"Počula som váš výkrik a tak sme sa vydali zistiť, čo sa stalo," odvetila som jej.
Cestou späť som sa dozvedela, že majú chatku neďaleko jazera a tiež si sem prišla oddýchnuť. Pri rázcestí ešte raz poďakovala a pobrala sa aj so psom smerom k neďalekému domu. My sme sa tiež pobrali domov.
Keď som si líhala do postele, mala som dobrý pocit, že sme niekomu pomohli, lebo si neviem predstaviť, čo by si počala, keby sme práve neboli nablízku.
Ale našťastie sa všetko dobre skončilo.
Martina Borbélyová, 8. A
ZŠ Plickova 9, Bratislava-Rača
Račiansky jahodový kvet 2006/2007
kategória 5. - 9. ročník
1. miesto
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Komentáre
verím,
:)))
Pripomenul si mi moje školské časy, len vždy a všade to bolo iba 2. miesto?!?!
vikina :o)
Som si istý, že ak si dievčatá, ktorých práce tu boli a budú uverejnené, založia vlastné blogy, nestratia sa tu.
tak im
ale nechýba mi to, pár príbehov je už zaprášených, pár odmien aj rozbitých, a pár rozrobených kníh na ceste...a kráčam s dobou:)))) a mám vlastný blog:)))
Pekný deň.
:o))
Pekné :)
aj keď pravé prvé miesto má v živote niečo iné.. :)