Mnohí začiatočníci občas trpia aj duchovným lakomstvom, lebo často bývajú nespokojní s duchom, ktorého im Boh dáva. Preto neustále vyhľadávajú duchovné rady, čítajú množstvo kníh a týmto strávia  viac času, než skutkami   cvičenia sa v chudobe ducha. Bývajú obklopení rôznymi obrázkami, ružencami a škapuliarmi, podobne ako deti hračkami. Majú  snahu zbierať takéto predmety so záľubou v ich neobyčajnosti podobne ako zberatelia kutiozít. Pre dosiahnutie určitého stupňa dokonalosti treba s takýmito záľubami skončiť, lebo priamo odporujú chudobe ducha; ona sa zameriava len na to, čo je podstatné pre zbožnosť a používa len to, čo potrebuje. 

Kto chce ísť správnou cestou, nesmie sa viazať na žiadne predmety a nemá túžiť vedieť viac, než treba vedieť pre vykonávanie samotného diela.  S radosťou sa má vzdať tohto všetkého pre Boha a pre lásku k blížnemu. Pravá duchovná chudoba znamená robiť vo všetkom radosť Bohu a v ničom sebe. Od  nedokonalosti duchovného lakomstva sa duša môže očistiť len vtedy, keď ju Boh uvedie do pasívneho očisťovania počas temnej noci, a to si duša musí zaslúžiť snahou o zdokonaľovanie sa. Duša sa sama nemôže aktívne očistiť tak, aby bola pripravená na zjednotenie s Bohom v dokonalej láske.

 

 

Často sa stáva, že začiatočníci sa pri duchovných cvičeniach, dokonca aj pri  hlbokej modlitbe alebo sviatosti pokánia a Eucharistii dostávajú do zmyslového pohnutia a zmyslového vzrušenia. Tieto zmyslové pohnutia mávajú tri príčiny:

Prvou príčinou je veľká radosť z duchovných vecí. Vtedy sa súčasne raduje aj duch, aj zmysly. Duch (čiže vyššia stránka človeka) smeruje k radosti v Bohu a zmysly (čiže nižšia stránka človeka) smerujú k zmyslovému vzrušeniu a  rozkoši. A tak sa stane, že podľa ducha je duša v hlbokej modlitbe k Bohu a podľa zmyslov pasívne prežíva zmyslové vzrušenie. Keď sa táto senzitívna stránka pretvorí očisťovaním v temnej noci, netrpí už touto slabosťou.        

Druhou príčinou týchto vzrušení je diabol, ktorý sa snaží znepokojiť a rozbúriť dušu počas modlitby. Výsledkom potom je, že mnohí ochabnú v modlitbe. Navyše, objavia sa aj necudné predstavy a postupne dochádza k duševnému rozpoloženiu osoby. Tohto rozpoloženia sa duša zbaví, keď vstúpi do temnej noci.

Treťou príčinou býva strach z minulých necudných vzrušení a predstáv. Ide o  strach z toho, že pri tom, čo práve robia alebo vidia, sa im náhle v pamäti vynorí spomienka. Tento strach spôsobuje, že do vzrušení upadajú bez vlastnej viny.

Duchovným ľuďom sa stáva, že v reči alebo pri konaní duchovných vecí sa u nich prejaví priebojnosť a márnivosť. Toto pochádza z duchovnej zmyselnosti a stáva sa to pri uspokojovaní vôle. Inokedy zase nachádzajú na svojej duchovnej ceste zaľúbenie v iných osobách. To sa rodí zo zmyselnosti, a nie z ducha. Takéto zaľúbenie bráni vzrastaniu lásky k Bohu.  Keď duša vstúpi do temnej noci, skúma všetky lásky. Z jednej lásky silnie a očisťuje sa, to je láska v súlade s Bohom,  a druhú odmieta.

 

 

Neresť hnevu je spôsobená túžbou po duchovných radostiach. Duchovným ľuďom sa stáva, že keď sa im skončia duchovné dobroty, bývajú namrzení. Stáva sa to vtedy, keď sa skončí modlitba, pri ktorej zažili skvelý citový zážitok.

Medzi duchovnými ľuďmi sú aj takí, ktorí upadajú do neresti hnevu inak, a to tak, že vzplanú hnevom z horlivosti, keď vystupujú proti cudzím nerestiam, keď posudzujú druhých. Toto je v priamom rozpore s miernosťou ducha. Ďalší zase, keď vidia, že sú nedokonalí, hnevajú sa sami na seba, keďže nemajú dostatok trpezlivosti a pokory. Chceli by sa stať čo najskôr svätými, kladú si veľké predsavzatia a nie sú pokorní. Čím väčšie sú ich predsavzatia, tým viac padajú a tým viac sa hnevajú. Takéto konanie je tiež v rozpore s miernosťou ducha. Vyliečenie z neresti hnevu môže nastať iba očisťovaním v temnej noci.