Vystúpila som z električky na Námestí SNP pred Domom umenia. Je pekné septembrové poludnie, jedno z posledných v tomto roku. Pri chodníku stojí pult a okolo neho košíky, plné, plnučké jesenného „potešenia“: kytičky slamienok, šípok, drobné ikebany a hlavne desiatky ozdobných tekvičiek - alebo dyniek? – najrôznejších farieb a hlavne tvarov. Veru, umelkyňa Príroda sa na nich „vyšantila“ až – až!
Zopár minút len bezradne stojím a rozmýšľam, ktoré si mám kúpiť. Viem, že iste vyberiem aspoň tri, nech ma doma tešia až do Martina. Spolu s gaštanmi, šiškami, žaľuďmi...
Nakoniec som si vybrala. Pokračujem v ceste a podvedome prelaďujem myšlienky do „spomienkového pásma“-
Dynky, dyne - robievali sme z nich výstavku v našej škole. Pretvorené do podoby svetlonosov vítali všetko žiactvo v školskom vestibule aspoň týždeň a vnášali do hmlistých jesenných rán zvláštnu rozprávkovú atmosféru. Komickú aj hororovú – hlavne svojskú – s rozsvietenými kahančekmi, žmurkajúcimi sviečkami, baterkami... hm, ktovie na koľkých školách budú svietiť svetlonosy aj túto jeseň???
Tak veru, svetlonosy! Som o niekoľko desaťročí naspäť... v dedinke Rumanová a vo svojom detstve... Dávny príbeh preletí mysľou iba tak, zrýchlene... lebo viem, že si ho večer pohľadám v pamäti svojho počítača a potúlam sa tam kdesi, ďaleko...
Celý podvečer sme strávili s mamičkou u tety Novosedlíkovej. Mala šijací stroj a mamička občas u nej niečo šila. Ani sme sa nenazdali a bola tma ako v rohu. Po ceste domov sme si svietili baterkou. V neďalekom dvore sa zrazu zamihotalo svetielko.
- Mamička, pozri, obor a svietia mu oči! – vravím priduseným hlasom a držím sa mamkinej ruky ako kliešť.
- Ale Bobuľka, to je len taký žartovný lampáš - hovorí mamička a prebehne po čude svetlom z baterky.
- Je guľaté, a má oči, nos, ústa! - šepkám, aby ma tá príšera nezačula. Mamička sa smeje a vysvetľuje mi, že sa takéto lampáše robia z veľkých dýň a len na jeseň, keď sa dyne zozbierajú z poľa.
Pokým sme prišli domov, stihla mi o dyniach povedať viac a ja som sa už tešila, aká budem pred oteckom múdra. Na chodbe školy bola tma, len od nás presvitalo nepatrné svetielko. Dvere do malej chodbičky boli pootvorené a dvere do kuchyne roztvorené naplno. V kuchyni sa svietilo aj nesvietilo. Nebola to známa žiara z petrolejovej lampy, len akési nepokojné, poskakujúce svetielko. Zostali sme stáť a mne sa zdalo, že aj mamička váha, čo má spraviť.
- Marka, si tam? – mamičkin hlas preletel chodbičkou.
Nič, ticho!
- Lacko, si doma – posiela mamička otázku nielen ku kuchynským dverám, ale aj k zatvoreným dverám izby. Zase nič! Nikto sa neozýva, len neveľké svetielko v kuchyni poskakuje, žmurká.
- Počkaj tu – mamička zrazu šepká a ja stojím vedľa nej a neviem, či mám byť len zvedavá, alebo či sa mám začať báť. Kráčame ku kuchyni jedna za druhou...
- Ale, otecko, nás nenaplašíš – mamičkin hlas sa zrazu rozozvučí veselo a trošku aj víťazne a jej ruky ma tlačia dopredu.
V prítmí kuchyne vidím sedieť za kuchynským stolom zavalitú postavu a jej oči a ústa vysielajú okolo tancujúce svetielka.
- Prosím ťa, rozsvieť – mamka sa obracia k ďalšej sediacej postave a ja v nej s úľavou rozpoznávam - otecka.
O chvíľu je v kuchyni viacej svetla a my s mamičkou obdivujeme oteckovo dielo. Svetlonos má za sebou vypchatý oteckov sveter, rukávy, položené na stole končia rukavičkami a skutočne „sedí“ na stoličke. Len nohy mu chýbajú – tie sa oteckovi nechcelo robiť.
- No, my sme sa vôbec nenaľakali – prekáram ho s hrdosťou víťazky v hlase. Až potom priznávame obidve, že keby sme neboli videli toho prvého svetlonosa v gazdovskom dvore, možno by sme...
Moja „dyňová túlačka“ pokračuje... spomeniem si na upečené krížalky z veľkej žltej dyne, ktoré mi akosi nechutili, ale aj na tekvicové semienka. Dodnes ich neviem lúskať s bravúrnou ľahkosťou svojich dávnych spolužiačok z Majcichova. Filmy, premietané Putovným kinom, v dedinskom kultúrnom dome sa mi navždy spájajú s asociáciou tohto lúskania...
A ešte mám dynky! Nebyť môjho dávnejšieho výletu do Kovačice v Srbsku, ani by som o nich nevedela. A pritom ich vraj voľakedy používali aj slovenskí vinári namiesto súčasných heverov zo skla. Nedávno som jeden pekný tekvicový zazrela v malebnej račianskej vínnej pivničke.
Avšak v Kovačici sú aktuálne dodnes. Už sa nimi nevyťahuje víno zo súdka, miestni maliari im našli nové uplatnenie. Vytvárajú z nich nádherné umelecké predmety. Na ich oblé telá ako na džbány alebo vázy namaľujú ornamenty či celé výjavy z dedinského života. A povesia do galérie alebo izby – len sa pozeraj, milý hosť, návštevník, len obdivuj!
Aj som obdivovala, aj uložila svoj nevšedný zážitok do veršíkov. Dostali názov
Kovačická insita
Dyne, dynky oblých tvarov !
To by nikto neuhádol,
že vám bude miesto stále
v galérii, v hlavnej sále.
Že budete krásu nosiť,
o príbehy štetce prosiť,
že sa celkom zmeníte
v černi, žlti, blankyte.
Dyne, dynky – obrázky,
prekrásne ste od lásky !
Od spomienok na tie letá,
keď mi bolo na pol sveta,
keď mi bolo, a – ja – jáj !
Len sa, štetček, ponáhľaj !
Lovila som po internete, hľadala vhodnú ilustračnú fotku, ale – zvláštne – nenaďabila som ani na jednu. Možno som málo hľadala!? Zato vo svojej pamäti ich mám aj teraz pekne pred sebou.
Prajem pekný a dnes aj príjemný jesenný deň.
Komentáre
De eL
už mi aj prsty chlad "dočahoval"..
a tých tekvičiek..dýň-po záhradkách vystavených..krása..
my len do hrnca pestujeme..tie-čo jeme..
ale je to milé-tie tekvičkové chvíle..
s pôžitkom som si prečítala tvoju "dyňovú story"..:-)
noo
sme my už =pamätlivé stvory=..
Milá radosť,srdečne pozdravujem,