Keď sa tak nad tým zamyslím, žijeme v úžasnom svete plnom moderných kúziel, ktoré ani poriadne nechápeme, ale tak nejak si uvedomujeme, že sú tu len na to, aby sme ich využili. To je proste pokrok a kto ho neakceptuje, začne zaostávať. Áno zaostávať. A to je ten kameň úrazu. Čo keď niekto proste nechce držať krok. Čo keď sa niekto nechce ponáhľať k tým "svetlejším" zajtrajškom, ktoré nám sľubuje vedecko-technická propaganda.

Čo nám od počiatku vekov sľubuje vedecko-technický pokrok? Prečo ľudia v tomto napredujú? Chcú sa mať lepšie, chcú si uľahčiť prácu, úšetriť čas a práve to je hybnou silou pokroku. Ale... Skutočne je náš život lepší? Je náš život ľahší? Máme viac voľného času? O tom by sa dalo dosť polemizovať.

Majme napríklad dve mestá: Veľké Mesto a Malé Mesto. Obyvatelia Malého Mesta, keď chcú cestovať do Mesta Veľkého (nákupy, návšteva príbuzných a podobne) sa musia tri hodiny terigať nejakým primitívnym povozom tam, niečo si vybavia a potom sa ďalšie tri hodiny tralalákajú späť.
A tak týchto ľudí vcelku poteší prítomnosť takých dôležito sa tváriacich pánov, ktorý oznámia, že medzi Veľkým a Malým Mestom sa postaví železnica. Cesta, ktorá trvala tri hodiny sa skráti na hodinu a bude ďaleko pohodlnejšia. "Ušetrí to cestujúcim obrovské množstvo času", oháňajú sa páni. Bude síce treba zbúrať nejaké domčeky, ale pokrok je pokrok, ten sa predsa zastaviť nedá a tak sa všetci tešili a radovali (teda až na oných vlastníkov domov, ktoré padnú za obeť).

Železnica je postavená a otvorená za búrlivých osláv. Ľudia môžu cestovať vlakom, môžu ušetriť čas. Vzápätí sa však začne niečo diať. Ono, po železnici sa totiž neprepravujú len ľudia. Keďže lepšie spojenie medzi mestami uľahčuje i distribúciu tovaru či služieb, do Malého Mesta začnú prichádzať konkurenčné produkty, ktoré sa podpíšu pod nižšou produktivitou tunajších zamestnávateľov. Možno niektorý prerazia a bude sa im dariť viac, avšak poniektorý skrachujú a väčšina si bude musieť utiahnuť opasky.

Konečným dôsledkom stavby železnice (onoho rýchlejšieho spojenia) teda je, že sa vytvoria vo Veľkom Meste nejaké nové pracovné príležitosti avšak v Malom Meste ich dosť ubudne. Ľudia si preto začnú hľadať prácu i vo Veľkom Meste a tí, ktorým rodinné zázemie, alebo iné skutočnosti nedovolia presťahovať sa (vo Veľkom Meste sa samozrejme adekvátne dvihnú ceny bytov), zrazu musia za prácou cestovať. K pracovnej dobe si preto ešte môžu prirátať denne dve hodiny zabitého času. A vynález, ktorý mal čas pôvodne šetriť, sa sám stáva časožrútom.

S tou železnicou to bol samozrejme len príklad. Kľudne by sme mohli pokračovať ďalej: Napr. Ľahšie dostane zamestnanie človek vlastniaci mobil, ako ten, čo na pohovoroch zanechá len kontakt na pevnú linku (je nedosiahnuteľný, preto zamestnávateľ v prípade neúspechu dovolať sa, vezme toho ďalšieho). Alebo, skúste bez auta spraviť väčší nákup? Alebo... ako sa zachová zamestnávateľ, ktorému technický pokrok prihrá stroj, ktorý uľahčuje istú časť pracovného postupu? Povie si: super, tí moji zamestnanci si oddýchnu, nebude toho na nich moc... alebo: tak teraz nejakých zamestnancov už nepotrebujem, tak ich prepustím a ostatným zvýšim normy?

Nie som za to, aby sme sa vrátili do jaskýň, predsalen i ja rád využívam niektoré vymoženosti, ktoré mi ponúka dnešná doba. Ide mi len o to, že kopec vecí nie je až tak super, ako na prvý pohľad vypadá. Všetko má svoje klady, i svoje zápory. Musím sa však pousmiať, keď počujem o nových super možnostiach, ktoré mi ponúkajú najnovšie technológie. Pretože až príliš často sa stáva, že tieto možnosti sa v priebehu krátkeho času stávajú nutnosťami, pred ktorými niet úniku a musíme ich brať i s ich nedostatkami a nepríjemnými vedľajšími účinkami, z ktorých mnohé sú pre nás zákerne skryté a môžeme na ne prísť, až keď bude neskoro.

Nie... nechcem byť spiatočníkom (i keď, ak stojí človek pred priepasťou, tak spraviť krok späť nie je až taký blbý nápad), ale ďaleko radšej by som spomalil. Rozhliadal sa okolo seba, hľadal čo najlepšiu cestu. Sám to však spraviť nemôžem. Lebo všetci ostatní sa niekam šialene ponáhľajú, a kto spomalí, toho udupú.