Vyše 30 rokov sme boli takmer ako bratia, chodievali sme na spoločné túry po Slovensku, ale aj inde v zahraničí. Nikdy nefajčil, tak ako ja. No pred 3 rokmi sa mu v hrudnej oblasti začali prejavovať občas trochu silnejšie bolesti, preto zašiel k lekárovi na odborné vyšetrenie. Pri vyšetrení mu lekár povedal, že musí prestať fajčiť. Marian sa na neho pousmial a odpovedal mu tak to najprv musím začať fajčiť. Zároveň mu však vysvetlil, že celý život pracuje na najhnusnejších prevádzkach vo firme, kde je až príliš veľa prachu a mnoho ďalších škodlivín.

  Po vyšetrení mu lekár stručne oznámil, že to nie je nič vážne, predpísal mu akési tablety a oznámil mu dátum kontroly.

  Ale Marianou stav sa v priebehu dvoch až troch mesiacov zhoršil a to až tak, že už aj jeho manželka začala tušiť, že to nebude iba nejaká maličkosť. Doslova urobila na poliklinike poriadny cirkus, lebo natoľko poznala svojho manžela, že on každému uveril a nechal sa ľahko odbiť. Po jej reakcii sa to pohlo. Mariana začali posielať na kadejaké vyšetrenia, ako sa vraví od Šavla k Pavlovi. Teraz niet pochýb o tom, že lekári už vedeli ako to je v skutočnosti s Mariánom. No nik sa neodvážil niečo vážnejšie podniknúť. Až, keď Marian začal chradnúť a občas vykašlával aj krv , tak potom konečne sa ho rozhodli „otvoriť“.

  Pochopiteľne iba sa potvrdilo, že je to rakovina a v najvyššom štádiu. Maria zašili a poslali ho domou, že keď bude dodržiavať ich pokyny, že sa nebude namáhať a bude poctivo užívať lieky, tak ta choroba ustúpi.

  Marian zhruba po polroku  už nevládal ani chodiť. Obaja s manželkou už tušili, že tu záchrany žiadnej niet. Jeho manželka sa predsa len nechcela vzdať tej myšlienky, že pri dnešnej modernej liečebnej terapii musí byť ešte nádej na jeho uzdravenie a preto lekárov dotlačila k tomu, aby Mariana ešte raz operovali. Lekári tak aj učinili, lebo nechceli zažiť ďalšie peklo zo strany Mariánovej manželky.

  Po druhej operácii Mariánova manželka sa musela nechať vypísať do opatery o manžela, lebo nemienila ho nechať v nemocnici „tým katom“.

  S Mariánom to skutočne išlo „dolu kopcom“ a keď som sa stretával s jeho manželkou a vypytoval som sa jej na Marianou stav, tak iba mávla rukou a už ani plakať nedokázala. Zo zármutkom iba povedala tu najhroznejšiu zvesť, ktorej sa určite každý človek bojí viac ako čert kríža.

 Aj napriek zákernej chorobe Marianou tuhý korienok ešte vyše troch mesiacov odolával tej kosatej potvore.

  Nevedel som si dodať odvahy, aby som ho navštívil, lebo zhruba mesiac pred jeho smrťou mi jeho manželka oznámila, že už celá rodina sú z neho zúfalí a nešťastní, že Marián je síce stále pri vedomí a plne si uvedomuje čo ho kvári, ale pri tých bolestiach (aj napriek tomu, že mu zdravotná sestra takmer denne pichala morfium) veľmi stoná a najhoršie je to v noci, lebo nie len ona, že sa nevyspí, ale aj ich deti.

 No týždeň pred Mariánovou smrťou som predsa len nazberal odvahu a rozhodol som sa Mariana navštíviť.

  Neprajem žiadnemu človeku vidieť trpieť človeka tak, ako som videl trpieť Mariana. Doslova som v duchu sám pre seba hovoril tomu na nebesiach – Ty si spravodlivý? Čim sa ten človek tak prehrešil, že ho takto trýzniš!

  Na Mariánovom pohrebe sa nás zišlo vyše 300, dokonca aj náš dlhoročný priateľ a kamarát si vybral dovolenku a pricestoval z Nemecka, lebo tam žije už asi 15 rokov možno aj 20. (Neviem presne, ale to je vedľajšie). Ladislav Serenča