Mystifikácia kultúrnymi elitami
Úlohou tejto eseje je poskytnúť alternatívny pohľad na pojem národnej kultúry. Inšpiráciou je časté (najmä v poslednej dobe) nariekanie tzv. kultúrnej verejnosti nad nedostatočnou podporou národnej kultúry zo strany štátu. Narieka sa nad neochotou vlády financovať novostavbu Národného divadla, nariekajú kurátori múzeí a výstav, maliari, herci, grafici, hudobníci, knižnice, umelecké školy, no skrátka každý, kto sa považuje za nenahraditeľného v oblasti národnej kultúry. Médiom týchto nárekov je najmä verejnoprávny rozhlas, ktorý už len z definície by mal byť šíriteľom národnej kultúry. A tak najmä na stanici Devín neprejde deň, aby nejaký(á) redaktor(ka) vo vzácnej názorovej zhode s rôznymi umelcami skryte alebo otvorene nekritizovali súčasnú pravicovú vládu za to, že je voči „kultúre“, hlavne tej národnej, neústretová, rozumej neposkytuje finančné prostriedky, ktoré sme vláde prostredníctvom daní zverili do správneho a rozumného zhodnotenia. Zaznievajú hrozby zániku národnej kultúry, amerikanizácie, zániku národa, ktorý nemá vlastnú kultúru a podobne.
Čo je to národná kultúra?
Ako v mnohých iných témach, aj v tejto sa za tým, čo sa javí nad slnko jasnejšie, neraz skrýva peklo nevypovedaných, ale implicitných predpokladov. Podľa mojej mienky naša téma implicitne predpokladá, že:
· všetci vieme, čo je a čo nie je národná kultúra a
· s takto vymedzenou národnou kultúrou sa národ aj stotožňuje.
Pokúsme sa priblížiť problém na príklade.
Ktorý z týchto obrázkov sa vám viac páči a dali by ste si ho na plochu svojho počítača?
|
|
|
||||
|
|
Myslím, že sa nepomýlim, ak budem tvrdiť, že 90-95% odpovedí by radšej uprednostnilo pravý obrázok. Videl som už veľa desktopov a ani na jednom som nevidel nejaký abstraktný motív. Podobne to bude aj s filmom. Určite si viac ľuďí v TV pozrie „Hľadáme Superstár“, ako Šulíkov film „Orbis Pictus“. Ľubovoľná slovenská pesnička z popscény, ktorá sa hrá v našich rádiách, má ďaleko viac poslucháčov ako napríklad Suchoňova opera „Krútňava“, či nebodaj nejaké dodekafonické dielo slovenského hudobného skladateľa. Ľubovoľné magazíny s nekonečnými historkami zo života celebrít sú ďaleko čítanejšie než básne a próza slovenských autorov, ktorí si diela neraz vydávajú na vlastné náklady. A takto by som mohol pokračovať ešte dlho.
Vráťme sa k našim obrázkom. Podľa ochrancov kultúry patrí obraz Marty Horníkovej do národnej kultúry, a teda je hodný podpory štátu, zatiaľčo Kyslova grafika je jasný gýč, a teda do národnej kultúry nepatrí.
Dve národné kultúry
Máme tu teda paradoxnú situáciu: s tým, čo údajne patrí do národnej kultúry, sa stotožňuje 5-10% národa, a naopak - s tým, čo údajne do národnej kultúry nepatrí sa stotožňuje 90-95% národa. Pritom sa od tých 90-95% chce, aby financovali prostredníctvom daní názor, ktorý reprezentuje 5-10% zvyšku národa (odkiaľ som nabral tieto čísla vysvetlím neskôr).
Takéto číselné pomery zreteľne naznačujú, že o tom, čo je kultúra národa a čo nie, rozhoduje výrazná menšina národa. Pokúsme sa ju identifikovať. Nebude to vôbec ťažké, pretože sa táto skupina vôbec neskrýva, práve naopak, dáva o sebe veľmi často počuť. Sú to rôzni umelci: herci, režiséri, spisovatelia, maliari, hudobníci, kritici, umenovedci, publicisti ... skrátka ľudia, pre väčšinu ktorých je umenie fulltime jobom.
Zo špecifických dôvodov, ku ktorým sa ešte dostaneme, títo ľudia uprednostňujú iné vnímanie kultúry ako väčšina ostatných. Vyznačujú sa komplikovanejšími, rozvrstvenejšími potrebami ako iní jedinci, aspoň vo vzťahu ku kultúrnym fenoménom. Kým niekomu v hudobnom artefakte stačí rytmus a chytľavá melódia, oni uprednostňujú zložitú kompozíciu, rôzne štrukturované relácie k celým dejinám hudobnej kultúry, alebo jednoducho nezaraditeľnosť skladby. Kým bežný človek chce na obraze vidieť zrozumiteľnú scénu alebo jasný dej, oni uprednostnia povedzme dekompozíciu scény na prehádzané a do plochy komplikovane umiestnené fragmenty scény, alebo iba vzťah farebných plôch, či dokonca úplné pôsobenie náhody pri tvorbe obrazu. Zatiaľčo bežný občan chce vo filme vidieť zrozumiteľný dej, atraktívnych hercov, skrátka chce na dve hodiny prestať vnímať svet, tak oni majú radšej bezdejové filmy alebo aj s dejom, ale hlavne so zložitejšou rafinovanou kompozíciou, odkazmi na iné kultúrne fenomény a čo ja viem čo ešte. A tak by sa dalo pokračovať ďalej v každom druhu umenia.
Je jasné, že už najmenej 100 rokov existuje rozpor vo vnímaní umenia a kultúry medzi väčšinou a menšinou. Pokiaľ sa nejakým nedopatrením dostane bežný človek do styku so súčasným výtvarným umením, tak pravdepodobne považuje to, čo uvidí za nehorázny podvod, a obyčajne to komentuje slovami: „To predsa dokáže každý takúto mazanicu“. Na druhej strane umelecká menšina neraz hanlivo hodnotí to, čo sa páči väčšine ako niečo primitívne, podliehajúce iba povrchným potrebám, gýčovité a podobne.
Ako ukážku pre oba postoje uvediem niekoľko citátov z rozhovoru Evy Likowskej so slávnym spisovateľom žánru sci-fi Stanislawom Lemom. Najprv názor, ktorý by asi výrazne podporila väčšina národa:
Ve "Světě na hraně" tvrdíte, že je naše kultura v desolátním stavu. Říkáte: "Rozmytí hranice mezi uměleckým dílem a smetím, mezi kumštem a lajdáctvím, se mi jeví jako jeden z hlavních znaků naší epochy".
Myslím si to stále. Je to obzvlášť dobře vidět v současném výtvarném umění, ve kterém z rozmanitých skvrn, rozteklin a čert ví čeho ještě, se dělá umělecké dílo. Jednou jsem byl v Berlíně na výstavě nazvané Nad vodou. V galerii stálo okolo 200 plných kbelíků vody - a to bylo vše. Já něco takového vůbec za umění nepovažuji. Nikdo mi nenamluví, že v kaňce udělané na plátně je nějaký hluboký smysl. V užitém umění se objevují židle, na kterých se nedá sedět a nádobí, ze kterého se nedá jíst.
No a teraz naopak názor, ku ktorému by sa zasa isto pridala tá umelecká menšina:
Jaký je váš postoj k masové kultuře?
Zakaluje mozek, ořezává představivost, a vybočuje vkus. Samozřejmě, ať si na okrají existuje, ale ne aby masová patlanina vytlačila kvalitní umění...
To, že práve Lem vyjadruje postoj oboch kultúr - masovej a umeleckej, je jednak typické pre jeho intelektuálnu nezávislosť, ale je to dané aj tým, že (aspoň podľa mojej mienky) Lem nikdy skutočne umelecky náročné dielo nestvoril, hoci ako autor sci-fi patrí k tomu najlepšiemu, čo kedy bolo napísané.
Dúfam, že spomínané citáty dostatočne demonštrujú všeobecne pociťovanú skutočnosť, že existujú v rámci jednej kultúry prinajmenšom dve kultúry: väčšinová (masová) a menšinová.
Parazitizmus kultúrnej elity
Pomenujme konečne jedným výstižným slovom túto menšinu. Nechajme opäť zaznieť citát zo spomínaného rozhovoru so S.Lemom:
...kvalitní umění, které se stává čím dál tím víc elitářské...
Presne tak, najvýstižnejšie slovo je elita. Elita je vždy menšinová, a čo je najpodstatnejšie, je niečím výnimočná, jedinečná, vymedzujúca sa z priemeru.
Ak je tomu tak, musíme konštatovať, že táto elita nebojuje za záchranu národnej kultúry, ale iba za záchranu kultúry svojej.
Väčšinová kultúra, pravda, s vlastným udržiavaním nemá žiaden problém. Na jej financovanie prispieva väčšina malými individuálnymi čiastkami, čo dokopy značí obrovské sumy, z ktorých nielen tvorcom, ale aj mediátorom tejto kultúry zabezpečuje nemalé zisky. Príjmy špičkových holywoodskych hercov, hokejistov, muzikantov a spevákov showbiznisu sú neraz rozprávkové a vyvolávajú za opovrhnutie zle skrývanú závisť umeleckých elít. Charakteristické pre väčšinovú kultúru je, že dokáže žiť a rozvíjať sa z vlastných zdrojov.
Na druhej strane elitárska kultúra - už len z definície - má málo vlastných zdrojov. Preto sa snaží získať zdroje cudzie. V biologickej ekolológii, ak nejaký organizmus žije zo zdrojov iného organizmu, hovoríme o parazitizme. Nazdávam sa z dôvodov (ktoré presahujú tému tejto úvahy), že v kultúrnej ekológii môžeme o jave, keď elita žije zo zdrojov väčšiny, hovoriť ako o kultúrnom parazitizme.
Podobne ako v organickom svete musí parazit nejakým spôsobom ochromiť schopnosť obrany hostiteľského organizmu, tak si aj kultúrne elity našli triky, ktorými vedia prinútiť väčšinu, aby pustila pierko. Pozrime sa na niektoré z nich.
Strach
Jeden z hlavných trikov tkvie v naháňaní strachu hostiteľovi. Tak neraz počujeme hrozby zániku „kultúrnej identity národa“, nech už to znamená čokoľvek. Zamlčané ostáva, prečo by mal mať národ vôbec nejakú identitu, či ju vôbec chce mať, či sa na to národa aj niekto opýtal. Nemyslím tým otázky typu: „Ste za zachovanie národnej identity?“ Na to samozrejme väčšina odpovie áno, pretože takto položená otázka nikoho nič nestojí. Ale ešte som nepočul, že by sa niekto opýtal v ankete: „Ste ochotný zo svojej mesačnej mzdy dávať na dostavbu a chod Národného divadla povedzme 100 Sk?“, tak som si skoro istý, že by väčšina opýtaných nebola ochotná. Možno ani 20 Sk by väčšina nedala. Prečo aj, keď väčšina národa do tohoto „svätostánku národnej kultúry“ (ako elita rada SND nazýva), za celý život ani nepáchne.
Pre parazitujúcu elitu je charakteristické, že nerada skladá účty, nepredstúpi pred hostiteľa a nepovie mu: pozri, aj týchto 200 kýblov s vodou na výstave si platil v mene záchrany svojej kultúrnej identity. Pozri, aj tieto rozsvietené štvorčeky akademickej maliarky Marty Horníkovej (viď náš príklad vyššie) si prinajmenšom v investíciách do jej akademického vzdelania platil v mene zachovania vlastnej kultúrnej identity. Pozri, aj toto divadelné predstavenie, kde pre teba nič nemá ani hlavu ani pätu a herci spolu s autorom ti pripadajú zrelí do blázinca, bolo hradené z fondu Pro Slovakia, teda z tvojich daní, v mene zachovania tvojej kultúrnej identity. Je to naozaj to, čo je tvojou kultúrnou identitou?
Ale strach je najsilnejší, keď nevieme, čoho sa bojíme, keď je hrozba neurčitá. Preto paraziti neskladajú účty, ale hrozia: národ bez vlastnej kultúrnej identity nie je národ (pričom pravda ide o kultúrnu identitu menšiny národa). Inými slovami: ty väčšina, ktorá si platíš Superstár, s ktorou sa ochotne identifikuješ, zaplať aj akúsi „národnú identitu“, o ktorej ani tie elity nevedia čo to je, a identifikuj sa s ňou, pretože ak nie... no čo ak nie? Každému čitateľovi tohoto príspevku slávnostne garantujem, že sa nedozvie nič konkrétne, o čo by prišiel, čo by mu nejako chýbalo. Ale naopak, keby nechal elitám plnú moc, tak by prišiel o svoju milovanú Superstár, pretože by mu ju elity zakázali a nahradili by ju nejakým tým divadlom, ktoré by on najradšej poslal do blázinca.
Výlučnosť
Ďalší dôležitý trik, ktorým kultúrni paraziti získavajú zdroje, vyplýva zo samotnej podstaty elitárstva: treba všetkých presvedčiť, že výlučnosť je znamením úspechu. Nikto nie je rád neúspešný a nikto nie je rád, ak v očiach druhých vyzerá neúspešne. Preto sú kultúrne elity hlboko presvedčené o svojej kultúrnej nadradenosti. Ich pohŕdavý vzťah k „masovej“ kultúre pozdvihuje ich samých vo vlastných očiach na vysoký a výlučný piedestál. Oni sú tí, čo dokážu za rozsvietenými, rozmazanými štvorčekmi vidieť viac ako tí idioti, čo každý piatok pozerajú na stupídnu show v STV.
Aby o tejto svojej nadradenosti presvedčili pohŕdané masy, vytvárajú okolo seba tajomný opar intelektuálnej nadradenosti. Nie je to vôbec ťažké, pretože ONI za rozsvietenými štvorčekmi vidia viac ako vy. No a pre náš živočíšny druh platí aforizmus (myslím Marka Twaina): „Rozumu je na svete dosť, ešte som nepočul, že by sa na jeho nedostatok niekto sťažoval“. Pretože nikto nechce vyzerať ako blbec, ľudia sa radšej identifikujú s predstavou svojej múdrosti. Konečným dôsledkom tejto psychohry je stav, že väčšina si povie: no ja neviem, tá mazanica na plátne mi pripadá ako nezmysel, ale ja tomu nerozumiem, čo keď na tom niečo je, tak radšej nepoviem otvorene, že to je blbosť, aby som nevyzeral ako nekultúrne hovädo. To, že takto väčšina mlčky podporí menšinu ovšem neznamená, že sa s jej kultúrou identifikovala. Treba jasne povedať – nie je to jej kultúra, je to kultúra parazitických elít.
To, či je ich kultúrne vnímanie lepšie ako to masové je veľmi, veľmi sporné. Stačí si to rozdeliť na drobné. Je komplikovanejšie, štrukturovanejšie vnímanie lepšie, ako priamočiare a inštinktívne? Nie, je iba zložitejšie, čo nijako neznamená lepšie. Je výlučnosť lepšia? Naozaj neviem prečo, napríklad taký masový vrah je teda riadne výlučný, je to tiež elita v inej oblasti, a sotvakto by mu priznal to, že je lepší. Kultúrni paraziti sú skrátka iní, výluční, ale rozhodne nie ani lepší ani horší a v demokratickej spoločnosti nemajú morálne právo sa nadraďovať. Práve naopak – z doteraz povedaného vyplynul ich parazitický charakter a morálnu stránku tejto skutočnosti nech si každý skonfrontuje s vlastnou predstavou o morálke.
Symbióza elít
Tretí trik tkvie v spolupráci s inými elitami, najmä mocenskými. Symbióza v organickom svete je veľmi častý jav. Obyčajne dva organizmy kooperujú takým spôsobom, že si vzájomne poskytujú časť svojich zdrojov tak, že obom to zvyšuje šancu na prežitie. Aj v kultúrnej ekológii tomu nie je inak. Kultúrna elita poskytne už spomínaným trikom výlučnosti podporu kultúrneho sebavnímania mocenskej elite a tá naoplátku poskytne mocenské nástroje kultúrnej elite na získanie zdrojov - dane na kultúru.
Ak je niekto predseda vlády alebo parlamentu, či prezident, sotva ho môžete nájsť v programe Hľadáme Superstár, ale iste z času na čas „musí“ zavítať do opery, aby nevyzeral ako „nejaký blbec z ľudu“. Skutočne by ma zaujímalo, koľko prezidentov začalo navštevovať „významné“ kultúrne podujatia až po zvolení do funkcie.
Ale nielen politici. Aj mocné finančné inštitúcie kupujú a inštalujú v bankových domoch rad umeleckých diel (viem z vlastnej skúsenosti). Preto... ozaj prečo? No aby hlavne vyzerali, aby si vytvárali dojem kultúnej ustanovizne, ktorej nejde iba o zisk.
Podobne mocní zbohatlíci. Keď som svojho času čítal, čím si svoje sídlo vyzdobil taký Majský, hneď ma napadlo, že sotva vie, (okrem ceny) čo má.
Ale mecenáši umenia vždy boli, sú, a predpokladám, že ešte dlho budú. Pre dnešných kultúrnych príživníkov nie sú až takí dôležití, pretože ich je málo a príživníkov veľa. Oveľa významneším prostriedkom na získanie zdrojov pomocou symbiózy sú demokratické inštitúcie. Pre symbiózu mocenských a kultúrnych elít je veľmi dôležité, že ich táto symbióza skoro nič nestojí. Zdroje na ňu totiž pochádzajú z daní, teda nie z vlastného vrecka mocenských elít. Demokracia - na rozdiel od absolutistického zriadenia, kde majiteľ štátu (kráľ, diktátor,...) sa musí o verejné zdroje podeliť s ľudom - teda „z vlastného“ vrecka, - má tú úžasnú výhodu, že rozdelením verejných prostriedkov rozdeľujúci o nič nepríde. Problém je iba v tom, že sa treba rozhodnúť do akých rozpočtových kapitol koľko.
Preto nájdete iba málo politikov, ktorí by spochybňovali financovanie národnej kultúry. Videli sme, čo sa spustilo na ministra P.Ruska (nech už si o ňom inak myslíme čokoľvek) z príživníckych kruhov iba za to, že chcel obmedziť financovanie jedného elitárskeho záujmu. Stačí si pozrieť napríklad článok Slovenské národné divadlo, a hneď uvidíme, ako bez rozdielu politického trička politická elita len preto aby nevyzerala nekultúrne, ochotne vyhodí naše peniaze na projekt, s ktorým sa možno ani národ nestotožňuje. Skrátka, symbiotický trik patrí v každom zriadení k úspešnej adaptačnej stratégii kultúrnych elít.
Toto je prvá časť väčšej eseje, ktorej účelom je nájsť za manifestovanými predstavami kultúrnych elít hlbší obsah.
Druhá časť sa bude zaoberať samotným pojmom kultúra, ale aj otázkou, prečo sú elity, prečo sú rôzne kultúry, prečo sú iné vnímania umenia a veľa iného. Zostante dobre naladení :)
Komentáre
som zvedavá
matematika
Myslim, ze navstevnikovi divadla je uplne jedno, kto budovu vlastni. Staci ak predstavenie bude stat za to :)
toto som u teba este necitala.
hej
napada ma otazka, co je cielom tohto prispevku? a nehladaj tam ironiu
ak ma oslovit masy je nestastne napisany, ak mensinu pises len to co ta mensina uz vie a potom ma napada dalsia otazka: nie je niekedy nutne prisposobit sa masam s cielom dosiahnut zaujmy mensiny?
ak to nastane, ako to nazves?
p.s. uz len maly koment, skus dat vacsie riadkovanie, len pre lepsiu citatelnost, dakujem
Hmm
Bude to asi pôsobiť trocha chaoticky,
Tvoj článok je veľmi zaujímavý napriek mojim výhradám, považujem túto tému za veľmi aktuálnu.
Za prvé by som nespájala Tvoju otázku „Páči sa nepáči sa s pojmom národnej kultúry“. Dokonca sa mi táto otázka nevidí relevantná ani k samotnému pojmu kultúra (do kultúry predsa nepatrí len umenie a zábava, reklama, ale aj vzdelanie, veda...).
Mám pocit, akoby sa tu miestami zlievali pojmy umenie, kultúra, zábava, kultúrnosť... čo je však tak časté, že si to už asi málokto uvedomuje.
Za veľmi nešťastný vidím Tvoj výber dvoch ponúkaných možností šetričov obrazovky. Najmä autorky, ktorá podľa Tvojich prameňov patrí do tej nešťastnej, vágnej kategórie „slovenskej kultúry“. Zlý výber, ktorý môže hneď na začiatku odradiť čitateľa. To, že má autorka titul ešte neznamená, že má jej „dielo“ vyššiu umeleckú, či estetickú hodnotu ako Tebou vybraný príklad gýča. Škoda, že si nesiahol po autorovi/autorke, ktorých diela pre slovenskú kultúru (opakujem, tento termín používam veľmi nerada) naozaj niečo znamenajú (hoc aj len pre tých 5%, ktoré uvádzaš). Dovolím si dokonca tvrdiť, že gýč (ktorý skutočne gýčom je) má v Tebou uvedenom porovnaní estetickú hodnotu oveľa vyššiu ako dielo autorky.
Ak čítam časť „Dve národné kultúry“ je mi jasnejšie, že tu spojenie „národná kultúra“ spájaš s umením, resp. tým, čo je za umenie považované. Kultúra je len jedna. A len v rámci nej môžeme vyčleniť masovú kultúru a umenie... spolu s desiatkami ďalších fenoménov, patriacich do kultúry.
Preto by som potom radšej zmenila Tebou používaný pojem „elitárska kultúra“ za „elitárske umenie, resp. umenie elity“ (ak už tam tá elita byť musí). Voči nemu by som postavila svet zábavy (moderne showbiznisu).
Vidím hlavný problém v tom, že často spájame umenie so zábavou. Aj zábava môže byť kvalitná, no vôbec to neznamená, že ju preto budeme považovať za umenie.
Vôbec mi nerobí problém, rozdeliť „produkty“ určené pre kultiváciu, či zabavenie ducha na to staré dobré „nízke a vysoké“, či umenie pre elitu a masovú kultúru, resp. zábavu. Obe majú svoje opodstatnenie a obe istým spôsobom vyhovujú svojim recipientom. Obe majú zároveň širokú škálu pre hodnotiace súdy (aj umelecké dielo môže byť v rámci takejto škály kdesi celkom na okraji záujmu s minimálnou umeleckou, či estetickou kvalitou – takým je napr. Tebou uvedený príklad. Na druhej strane možno niektoré zábavné a hoc aj masovo prijímané produkty hodnotiť ako vysoko kvalitné). Už vôbec by som pri ich vzájomnom hodnotení (oblasť umenia verzus oblasť zábavy) nepoužívala niečo ako „lepší, horší“. To sa dá len vo vnútri týchto dvoch, obsahovo odlišných skupín. Tými istými hodnotovými kritériami sa predsa nedá posudzovať dva celkom odlišné fenomény spadajúce do oblasti kultúry.
A to je podľa mňa základné nedorozumenie, ktorého sa dopúšťame. Vznikajú z toho pojmovo nejasné hodnotenia. Ale to už je o inom...
K „Strachu“. Myslím, že „kultúrna identita národa“ nemôže zaniknúť. Je predsa odzrkadlením spoločenských vzťahov a tým aj vzťahu k umeniu a k zábave. A či niečo z toho zanechá stopu v národnom povedomí a obohatí kultúrnu históriu národa zvyčajne ukáže až časový odstup. Len málo z tých najväčších svetových „velikánov“ si svoju hodinu slávy prežilo počas svojho života. Stopu totiž dokáže zanechať len niečo výnimočné. Všetko ostatné prekryje nové...
A možno je to všetko od veci
presne tak, suhlasim s rusalkou aj postrehom/otazkou vesper
1. stotoznujes a zamienas pojmy, na ktore uplatnujes autorsku licenciu - je rozdiel medzi kulturou a umenim, pricom umenie je voci kulture pojmom - fenomenom stricto sensu verzus largo sensu
2. citam Ta tak, ze tvoj clanok predpoklada, ze kultura/umenie je koncept staticky (a na tejto baze je potom postavena aj argumentacia 2. casti) - a vynechava dynamiku zmien, ktorej sucastou je historicky preukazatelna premena preferencii kulturnych elit na preferencie davove a nasledny vzik novych elit (paradigma kulturnej zmeny)
- velmi jednoducho - vid odmietanie impresionistov vs klasicisticka salona elita a ich nasledna oblubenost aj v ramci tzv. masovej kultury (uz ked je ich nevyhnutne rozclenit, s cim sa osobne nestotoznujem)
- vid Citizen Kane a jeho divacke odmietanie vs standardizacia filmovych postupov a videnia v naslednej filmovej kulture (s casovou akceleraciou typickou pre 20s storocie)
etc
3. samozrejme, osobitnou kapitolou je otazka vylucnosti tzv. elit pri komunikovani resp. nekomunikovani svojich cielov/postojov/vizii - alebo sedliackejsie, pri vysvetlovani svojho umenia a nasledne odmietanie tohto postoja tzv. masami odmietajucimi mazanice ..
4. plus by ma zaujimalo, co v mojom clanku ta motivovalo polemizovat nad "narodnostou" kultury ? resp, skromne podotknuc, myslim, ze tebou nacrtnutych fenomenov sa tykal naozaj a velmi vyrazne okrajovo - ak uz by mal postavit otazku, potom stoji otazka slobody vyberu kultury/umenia a medialnych, resp. hoc aj kulturnych manipulacii smerom k tzv. mase (pretoze vyber je slobodny len v pripade, ak su ti v adekvatnej intenzite ponuknute aj ine moznosti)
Hmm
otvorila som si prvý diel :)
hmmm, vypočula som si aj tie ostatné, nie všetky...
v terminológii je
zatiaľ pekný deň :)
dia - všetky sa týkajú toho istého -
:)