Zahľadela som sa na krehké lupene darovanej ruže. Každým dňom sa jej nádherný kvet rozvíjal do krásy. Orosila som ju chladnou vodou a pozorovala jej reakciu. Skrásnela ešte väčšmi. Pôsobila nádherne sviežo. Jej rubínová farba okamžite vynikla. Trvalo to celých päť dní. Postupne sa strácala, lupene odpadávali jeden po druhom. Krehké čaro sa náhle pominulo a zostala len pichľavá, zelená stonka. Prirovnala som ju k životu človeka.

Za mladi sme krásni všetci. Každý je niečím výnimočný. Niekto má nádherné, husté vlasy, iný jemnú, porcelánovú tvár... Sme vlastníkmi nesmierneho bohatstva, ktoré si mnohí z nás vôbec neuvedomujú. Vlastníme neuveriteľnú možnosť „žiť“.  Vzácny dar, s ktorým si každý nakladá podľa svojho vlastného uváženia. Ženy sú chtivé po kráse, muži po bohatstve a drahých autách, detičkám zasa pištia dušičky po aktuálnych hračkárskych výstrelkoch.

Málokto z nás si uvedomí, že krása je pominuteľná. Peniaze nie sú všemocné, autá nie sú nezničiteľné...