21. storočie je ešte iba na začiatku a svet už zaznamenal viacero závažných vojnových konfliktov. Akoby sa ľudstvo z dejín nechcelo či nevedelo poučiť. Vojna medzi Izraelom a hnutím Hizballáh trvala tridsaťštyri dní a jej následky sú značné, aj keď nie všetky oblasti v Libanone boli zasiahnuté rovnako. Najhoršie je na tom južný Libanon, kde je mnoho dedín čiastočne alebo úplne zničených. Obrovské škody vznikli tiež na južnom predmestí Bejrútu, kde boli zničené stovky bytových domov. Rozsiahla deštrukcia postihla aj  údolie Biqá´. Značné škody utrpela tiež  infraštruktúra v celej krajine, hlavne mosty a cesty. 

     Medzinárodnú pomoc vojnou  postihnutým oblastiam Libanonu prisľúbili mnohé krajiny a voči utrpeniu civilného obyvateľstva nezostala ľahostajná ani naša krajina. Mimovládna organizácia Človek v ohrození hneď po skončení bojov vyslala do Libanonu skupinu dobrovoľníkov. Južné oblasti navštívila naša skupina počas tohto pobytu niekoľkokrát.
 

Zastávka v Mhajbíbe

     V juholibanonskej dedinke Mhajbíb, našej prvej zastávke, sme strávili dlhší čas. Na jej čele stojí muchtár (volená hlava dediny, pozn. autora), ktorý nás previedol po dedine a okolí. Hlavné problémy, s ktorými sa Mhajbíb potýka,  sú rovnaké ako všade na okolí. „Nemáme elektrinu, hlavná vodná nádrž je zničená a je tu strašne veľa hmyzu,“ v rozhovore s nami zhrnul najzávažnejšie nedostatky, ktoré bránia v návrate obyvateľom, ktorých domy zostali obývateľné. Hoci v čase našej návštevy od skončenia bojov uplynulo už jedenásť dní, o obyvateľov Mhajbíbu sa doposiaľ nikto nezaujímal. „Nebol tu nikto od vlády, ani z mimovládnych organizácií. Vy ste prví,“ krútil hlavou. „Jediný, kto tu už bol, je al-Hizb,“ dodal po krátkej chvíli. Pod týmto skráteným názvom sa skrýva Hizballáh, Božia strana, mimoriadne aktívna v povojnovej rekonštrukcii. Dá sa dokonca povedať, že na juhu Libanonu sa od skončenia vojny rozbehlo súperenie medzi vládou a rôznymi miestnymi a zahraničnými organizáciami na jednej strane a Hizballáhom na druhej strane o to, kto získa obyvateľstvo na svoju stranu. Hizballáh rýchlo získal prevahu, pretože už niekoľko dní po skončení vojny začal s rozdeľovaním finančných príspevkov. Rodiny, ktoré prišli o strechu nad hlavou dostali osem až dvanásťtisíc dolárov.

      Dedinku Mhajbíb istý čas okupovali izraelskí vojaci. Pozreli sme si niekoľko domov, v ktorých prebývali. Naskytol sa nám všade podobný obraz -  rozhádzané prádlo, rozbité poháre a čajové servisy, dlážka zahádzaná rôznymi zvyškami jedál s nápismi v hebrejčine. Na dreze v jednom dome sme videli aj  niekoľko fliaš s močom. Tie vojaci vložili obyvateľom do chladničiek.

     Libanonský denník Daily Star priniesol podobné svedectvá aj z iných dedín v južnom Libanone. Z mnohých domov vojaci ukradli cennosti a na viacerých miestach akoby netrafili na WC, keďže tu na dlážke zanechali svoje exkrementy. Obvykle predtým ako sa nasťahovali do domu, vystrelili naň z tanku, aby vyhnali z domu obyvateľov, ktorí sa tam mohli nachádzať. Aj v navštívených  domoch sme postrehli diery v stenách.

Bomby v Majs al-Džabal 

     V ďalšom mestečku nás čakalo menšie prekvapenie - natrafili sme na človeka, ktorý študoval na Slovensku. Z hlavného námestia nás zaviedol do bočnej uličky a ukazoval nám, kde prebiehali boje. „Tu vzadu stálo niekoľko tankov a odtiaľto ich prekvapili bojovníci Hizballáhu,“ vysvetľoval nám. Keď sme sa vracali na námestie, podišla k nám asi sedemdesiatročná babička a pozvala  nás k sebe domov: „Poďte sa pozrieť na bombu, ktorú mám na prvom poschodí.“ Boli sme zvedaví, či náhodou nepreháňa, a tak sme vyšli za ňou hore. Najprv sme zbadali dieru v stene a za prevráteným kreslom aj granát z tanku bez rozbušky. Tanky stáli tak blízko domu, že sa granát nestihol odistiť a nevybuchol. Kúsok od domu ležal ďalší nevybuchnutý granát, priamo pri vchode do záhrady, z ktorej vykúkali dve malé deti.

Húlá

      Mestečko Húlá leží neďaleko izraelských hraníc. V čase, keď sme tam prišli, ešte na okolitých kopcoch boli izraelskí vojaci. Naše prvé kroky viedli k miestnemu komunitnému centru, ktoré bolo ľahko poškodené izralským bombardovaním. Potom sme sa odobrali na stretnutie so starostom. Bol to nízky šťúply človek. V jednej ruke ostentatívne držal islamský ruženec. Pravdepodobne patril k  hnutiu Amal, ktoré je politickým konkurentom Hizballáhu. Len čo sme sa usadili, s krikom vbehol do miestnosti akýsi chlap: „Rýchlo preparkujte autá. Potrebujeme vytiahnuť sanitku!“

     Príčinou rozruchu bol výbuch submunície z kazetovej bomby, pri ktorej sa zranil miestny pastier, Mahmúd Jaaqúb. Izrael takéto bomby často zhadzoval v oblastiach, v ktorých sa pohybujú civilisti. Mnoho bômb bolo objavených aj v okolí domov.  Keďže počet nevybuchnutých bômb z jednej zhodenej kazetovej bomby sa odhaduje na dvadsať až štyridsať percent a jedna bomba obsahuje stovky (jeden typ dokonca 644) malých bômb, predstavujú obrovskú hrozbu pre civilné obyvateľstvo vracajúce sa do svojich domovov. Najohrozenejšou skupinou sú deti, ktoré zabíja ich zvedavosť. Nevybuchnuté bomby sa de facto menia na míny. Na jeseň v južnom Libanone výdatne prší, bomby prekryje hlina a zostanú ako hrozba pre civilistov na desiatky rokov do budúcnosti.

     O týždeň neskôr som sa stretol s lekárom Mašhúrom z at-Tajbe, ktorý operoval viacero zranených, vrátane pastiera z Húlá. Zaujímalo ma, aké zranenia utrpel. „Pastier obišiel dobre, mal otvorené zlomeniny na nohách, ale už je z najhoršieho vonku,“ opisoval mi situáciu. „Horšie dopadli štyri deti z Blídy. Doviezli ich v tom istom čase.“ Doktor Mašhúr mi tiež vysvetlil, prečo sa niektoré osoby zrania a niektoré zomrú. „Keď bomba vybuchne blízko hlavy, tak človek zomiera, inak mu väčšinou „iba“odtrhne končatiny.“

      Libanonská vláda sa snaží obyvateľov vystríhať pred hrozbou kazetových bômb. Vydala letáky aj veľké plagáty s vyobrazením rôznych typov bômb, delostreleckých granátov a iných výbušných objektov, aby pred nimi varovala obyvateľstvo. Rozdávanie týchto plagátov miestnym obyvateľom bolo jednou z činností, ktorej sme sa v tejto oblasti venovali.

Hranice

     Na mnohých miestach viedla cesta priamo popri izraelských hraniciach. Plot oddeľujúci Izrael od Libanonu  bol na niekoľkých miestach narušený, a tak sme uvažovali  o tom, čo by sa stalo, ak by človek vyskočil z auta a prebehol tých pár metrov, deliacich ho od susednej krajiny. Na izraelskej strane sme tiež videli spálené plochy. Aj tam trpeli a zomierali civilisti, ale ich návrat do domovov bude jednoduchší ako na libanonskej strane. Iste ich budú prenasledovať spomienky, ale budú môcť do neďalekého lesa alebo na pole zájsť bez obáv, že im alebo im deťom niečo vybuchne pod nohami.

Ajtarún

     Nasmutnejšie momenty sme zažili v Ajtarúne. Zastavili sme sa  tam len na chvíľku natankovať. Jedno tankovacie zariadenie bolo vyhorené, ale druhé nejakým zázrakom prežilo. Keď sme sa už zberali na odchod, zavolal na nás jeden z pumpárov: „Tamto je pán Ibrahím. Jeho manželka zomrela pri izraelskom nálete.“ Gilbert, organizátor našej výpravy, hneď zapol kameru a podišiel k nemu. Sedemdesiatpäťročný starý pán sa niekoľkokrát pri rozhovore rozplakal. „Manželka bežala za vnúčatami v momente, keď ju zasiahla raketa. Videl som to na vlastné oči! Roztrhala ju na kusy. Existuje ešte väčší zločin ako toto?“ Gilbert sa ho spýtal: „Je niekto z vašich detí v Islamskom odboji (vojenské jednotky Hizballáhu, pozn. autora)?“ Dedko pokrútil hlavou. „Moje deti žijú v zahraničí -  v Austrálili, Spojených štátoch a Nemecku. V Libanone zostal len jeden a ten je učiteľom v neďalekom Bint Džubajle.“

 
Bint Džubajl

      Z miest, ktoré sme navštívili bol najťažšie postihnutý Bint Džubajl, v ktorom do slova a do písmena nezostal kameň na kameni. V centre mesta bolo prakticky nemožné nájsť dom, ktorý by sa dal obývať.  Prechádzali sme opustenými ulicami a pozerali sme sa na dielo skazy. Mnoho malých predajní na hlavnej obchodnej ulici bomby zrovnali so zemou. Len na dvoch miestach pred nimi posedávalo zopár ľudí. Tu  sme natrafili na najväčší nevybuchnutý kus munície, mal vyše metra a miesto nálezu bolo ohradené bielo-červenou páskou.

      Južné predmestia Bejrútu vyzerali strašne. Izraelské bombardovanie tu úplne zničilo takmer dvesto domov a ťažko poškodilo podobný počet budov. Neraz to boli osem až desaťposchodové vežiaky, ktoré obývali stovky ľudí.

      Dáhiju sme navštívili dvakrát, prvýkrát asi týždeň po konci vojny, druhýkrát o desať dní neskôr. V najviac poškodenej štvrti Hárit Hrejk sa medzitým veľa zmenilo. Zmizla značná časť trosiek, mnoho mohutných jám spôsobených obrovskými bombami medzičasom zasypali. Všade sme pozorovali úžasnú činorodú aktivitu. Desiatky ťažkých mechanizmov, bagrov, buldozérov a obrích nákladných áut bez prestania odstraňovali haldy sutín. Ešte stále ich však čaká enormné množstvo práce, pretože rozsah škôd je nesmierny. Aj v Hárit Hrejk bolo badateľné súperenie medzi viacerými aktérmi. Svoje tímy tam mal Hizballáh pod označením Džihád al-biná´, ale aj hnutie Amal. Najviac ťažkých mechanizmov dodali  rôzne ministerstvá, najmä ministerstvo vnútra a verejných prác. V porovnaní s prvou našou návštevou ubudlo veľkých tabúľ, ktoré pôvodne označovali miesta, zasiahnuté izraelskými bombami. Prečítali sme na nich stručné slogany z dielne Hizballáhu: Made in USA alebo Extrémne presné ciele. Jeden nápis parodoval americký plán na Nový Blízky východ. Namiesto The New Middle East bolo napísané The New Middle Beast (Beast znamená beštia, pozn. autora).

     Pri vstupe do štvrte Hárit Hrejk sa treba zaregistrovať. Nepríjemne vyzerajúci nakrátko ostrihaný člen Hizballáhu si tu zapisoval údaje všetkých zahraničných návštevníkov. Až potom im udelil povolenie na vstup. Nevšimol som si však nikoho, komu by bol vstup zamietol.

    Skupinky ľudí na mnohých miestach prehľadávali trosky a snažili sa objaviť niečo zo svojho majetku. Občas našli knihu, inokedy album s fotografiami a iné drobnosti. Vytiahnuté kusy nábytku sa už nedali použiť, keďže boli rozbité na viac kusov.

    Pri ruinách štyroch obytných domov som natrafil na dvoch mušrifov (dohliadateľov) z Džihád al-biná´. Pristúpili ku mne a opýtali sa ma: „Máš pri sebe priepustku?“ Siahol som do vrecka, aby som im ukázal  povolenie na vstup, ktoré som získal pri vchode do štvrte. Potom nasledovali bežné otázky: „Odkiaľ si? Čo robíš v Libanone?“ Opísal som im stručne,  čo tu robím, a že pracujem ako dobrovoľník pre slovenskú mimovládnu organizáciu Človek v ohrození, ktorá sa snaží pomôcť libanonským civilistom na juhu krajiny. Postupne sa jeden z nich rozhovoril o tom, že vláda šíitskú populáciu zanedbáva, a tak Hizballáh preberá niektoré funkcie, ktoré sú inak vyhradené vláde. Keď som sa pochvalne vyjadril o rýchlosti odstraňovania trosiek v Hárit Hrejk, znovu sa kriticky vyjadril k liknavému prístupu vlády. Opísal mi aj plán obnovy: „Najprv je potrebné odstrániť trosky a vytvoriť strategický plán výstavby. O dva mesiace sa potom môže začať výstavba.“ Náš rozhovor však netrval dlho, pretože sa zrazu rozľahol krik a obaja mušrifovia sa rozbehli k veľkému buldozéru. Neďaleko neho jedna rodina hľadala v ruinách  osobný majetok a jeden z jej synov spadol na zem nebezpečne blízko buldozéra. Šoféra sa však v poslednej chvíli podarilo zastaviť a tak chlapec vyviazol bez ujmy. Ozvalo sa niekoľko sťažností na bezohľadnosť buldozeristu.

Továreň na topánky

      V jednej z bočných uličiek som sa pristavil pri hlbokom krátri. Zdalo sa mi, že bager sa systematicky snažil preniknúť ešte hlbšie do diery. Postávala nad ňou skupinka ľudí a po chvíli ma oslovil asi päťdesiatročný, veľmi elegantne oblečený pán, Isám Bajdún. „Chcete sa dozvedieť viac o tom, čo tu bolo predtým?“ opýtal sa ma. „Tu stála moja továreň na topánky, v ktorej pracovalo 55 ľudí. Teraz prišli o prácu.“ Zdalo sa mi, že sa už  vyrovnal so situáciou. „Prišiel som o 3,7 milióna dolárov,“ dodal pokojne a sledoval, či bager vydoluje aspoň čosi z desiatok zničených strojov. Nakoniec však poznamenal: „Som skeptický, nemyslím si, že sa podarí niečo zachrániť.“ Isám pochádza z juholibanonského Bint Džubajlu, preto s napätím v hlase vyzvedal: „Boli ste aj v Bint Džubajl?“ Opísal som mu oblasti, ktoré som navštívil,  a zhodli sme sa na tom, že práve Bint Džubajl zasiahla vojna veľmi ťažko. Napokon ma pozval do svojho domu v libanonských horách.

     Život v postihnutých oblastiach sa tak skoro nevráti do normálu. Trosky sa dajú odstrániť a domy možno vystavať za rok – za dva, ale ľudské utrpenie, telesné rany či tie ťažšie - neviditeľné rany na duši -  sa hoja pomaly. Časť obyvateľov sa pravdepodobne už nevráti do svojich nedávnych  obydlí. Smrť blízkych, strata zdrojov obživy, obavy z toho, že by ich deti mohla zabiť kazetová submunícia, alebo kruté spomienky pre mnohých zostanú traumou na celý život.