Rok 2008 nám stavia do cesty niekoľko ťažkých kalibrov, ktoré si človek priemerne rozhľadený v hudobnom biznise všeobecne musí všimnúť a po opatrnom vypočutí, riskujúc pri tom mnohokrát od zdravého rozumu až po obsah žalúdka rozmetaný po podlahe takmer všetko, vrátane všakovakých ostatných nepríjemností medzi tým, nezostáva názorovo chladným a bezpohlavným. Nový zárez  9 hlavej americkej hydry Slipknot je bez debaty jedným z nich.

Od svojho vzniku dávajú Slipknot svojim fanúšikom pekelne zabrať. Bodaj by sa to týkalo hlavne náporu na šedú kôru mozgovú! Nie, toho sa v prípade tejto kapely báť nikdy netreba. Slipknot od začiatku vsádzajú na nenáročnosť, priamočiarosť a brutalitu, ktorú, pokiaľ možno, stupňujú s každým ďalším kúskom. Schválne si všimnite slovo nenáročnosť. Ich hudbe holdujú zväčša nie príliš komplikované osoby, ktoré to dotiahli asi tak po učňovku s maturitou. Od legendárneho „Iowa“ tak rozdeľujú Slipknot svet na tých, ktorí sú ochotní za nich aj zomrieť a na ostatných, ktorí im v tom lepšom prípade štia do kávy.

Bohužiaľ je dnes situácia taká, že Slipknot sú jednou z kapiel, ktoré v podstate popri menách ako Metallica, Nightwish, či Iron Maiden reprezentujú súčasný metal pred tou normálnou spoločnosťou a je poľutovaniahodné, že sa ľuďom pri tom slove vynárajú v pamäti zrovna oni. Keď totiž človek „mimo fachu“ zoberie ako prvé do ruky toto – na odporúčanie svojho kamaráta , ktorý má takých 14 – 15 a sekeru postriekanú umelou krvou zavesenú na stene miesto kalendára – chápem, že môže dostať zrádnika a metal bude okamžite dílo ďáblovo atď. U silno kresťansky mysliacich jedincov to skončí prizvaním exorcistu do „satanovho brlohu.“ Nedá sa čakať, že by sa potom ťažko postihnutý dokázal z toho oklepať a dať tvrdej muzike druhú šancu. Naopak, rád dá prednosť traumatologickej ambulancii PhDr. Csc. Beblavého na detašovanom pracovisku v Horných Orešanoch.

  Možno vám vzhľadom na vyššie vyrieknuté tak trochu napadlo, že na svojom prejave (a mojom názore) Slipknot pranič nemenia a ženú svoju húfnicu ďalej naprieč čoraz početnejšou fanúšikovskou základňou aj v roku 2008. Spev (ehm ehm) Coreyho Taylora pripomína strelenú gorilu po porážke šklbajúc sa ešte v predsmrtnej agónii. A pokiaľ nie, nasadí Corey taký ľúbezný hlások, že to človeku vďaka pocitu, že počúva nejakú mládežnícku garážovú formáciu, ktorej členov má každá druhá baba v okrese vo veku 13 – 17 vylepených na stene (skladba Snuff, kde Slipknot pripomínajú niečo v zmysle metalový Lunetic), riadne lezie na city. Inštrumentálna stránka je dosť „zložitá“ na to, aby postup práce odhalil človek s IQ 50 a menej behom úvodnej skladby.

Slipknot sú jednoducho rovnakí. Stále priehľadní ako krištáľový pohár čerstvo vytiahnutý z umývačky. Dosť prvoplánovo brutálni (All Hope is Gone a mnoho iných), aby učarovali stále novým pseudorockerom, ktorí majú ten neskonalý pocit, že zmyslom ich života je ládovať sa samoúčelnou brutalitou bez pointy a že tri slová, ktoré kedysi všetko rozhýbali (sex, drogy a rock´n roll) sú to pravé pre nich. Ak by už išlo čisto o tento aspekt rocku, milerád nemiesto tohto vynesiem na svetlo Božie zo svojho antikvariátu hnilobou sa rozkladajúci klenot z roku pána 1993 - dodnes neprekonané „Děvky ty to znaj“ od Kabátu.

Napokon, smutne si treba chrstnúť pravdu do očí a priznať, že Slipknot tu vždy boli od toho. Ich potenciál – natíska sa otázka,či nejaký niekedy bol – ostáva štandartne nenaplnený aj tentokrát. A veď aj načo? U Slipknot ide v prvom rade o image, konkrétne masky, za ktoré by sa nehanbil ani hlavný „padouch“ hororového triptychu SAW. Muzika je až na nasledujúcich priečkach.

Slipknot potrebujú dospieť. A ich fanúšikovia s nimi. Inak sa budú množiť incidenty takej povahy, ako v Amerike, keď bol nedávno odsúdený človek, ktorý sa po vypočutí jednej skladby Slipknot zobral a jednoducho odišiel zabiť svojho kamaráta.

Názov albumu „All hope is gone“ plne vystihuje celú situáciu. Novinka je, tak ako predchodcovia, iba holokaustom umeleckého cítenia každého jedinca, ktorý má toto ako denný pokrm. Žatva ľudského hnusu a morálnej zvrátenosti. Dávno je preč všetka nádej, že zo Slipknoťákov raz vyrastie niečo normálne. Aby som však ostal v mieri so všetkými stranami, dovolím si citovať jedného nemenovaného redaktora jednej nemenovanej stránky :

„All Hope Is Gone“ je oveľa lepší album, než budú tvrdiť všetci, ktorí SLIPKNOT opovrhujú a oveľa horší, než sa vás budú snažiť presvedčiť tí, ktorí ich milujú.“

Žalostné, žalostné. Ja bez výčitiek vo svedomí  dávam 3 / 10 Odporúčam ako podložku na škriabanie zemiakov, prípadne ako soundtrack pre bezcielne silácke behanie s tou sekerou, čo vám na chvíľku prenajme ten kamarát spomenutý vyššie. Chráň nás Pán Boh od takéhoto umenia...