Na nedávnom filmovom festivale Jeden svet 2012 (organizuje OZ Človek v ohrození) som mala možnosť vidieť zaujímavý dokumentárny film Tí druhí (Framing the Other). Film hovorí o vplyve turizmu na tradične žijúce kmene v Afrike, v Etiópii a o vzťahu medzi turistami a obyvateľmi. Film na malom priestore ukazuje dve ženy – holandskú turistku chystajúcu sa na návštevu kmeňa a miestnu obyvateľku z kmeňa Mursiov. Sledujeme prestrihy medzi týmito dvomi odlišnými ženami a ich očakávania. Holanďanka často cestuje a želá si mať doma krásne fotky Mursijok a ich detí. Mursijky sú pre Európana africky tradičné a exotické, nosia tanieriky vo svojich rozrezaných perách. Turistkiným snom je vybrať si najkrajší zo svojich záberov a vložiť si ho do rámu na stene. Ktorý z cestovateľov by sa jej čudoval?
Pre Mursijku je návšteva autobusu plného západných turistov vyrušením z denno-denných činností – zomletia múky na kameni, prípravy jedla pre rodinu, upratania príbytku a okolia, starania sa o deti, zvieratá, práce na poli, zabezpečenia vody. Zároveň je to pre ňu jediná možnosť zárobku v etiópskych birroch. Nerozumie síce, čo turisti s tými fotkami robia a načo im budú. Ale vie, že do jej dediny s pravidelnosťou cestovky vozia kopy turistov, ktorí za fotky platia. A tak neváha a na fototermín sa patrične upravuje. Každá žena sa chce predsa páčiť. A tak si Mursijka vytrháva riasy pinzetou z konárikov (vraj jej to tak viac svedčí), maľuje si tvár a telo bielou farbou, ovešia sa všelijakými náhrdelníkmi a ozdobami, do pery si strčí pomaľovaný hlinený tanierik a na hlavu si nasadí aj kravské rohy. Kto z nás nevidel obrázok takto vyparádenej Mursijky? Takáto fotografia je nádherná, ale nevieme, že takto Mursijky nikdy nechodili ozdobené. Tanierik nosia len na špeciálnych oslavách alebo pred svojím mužom a nikdy si ho nemaľovali. Počas bežného dňa si tanierik nevkladajú vôbec. Ozdoby nenosia a skrášľovanie farbou si tiež len tak vymysleli, nič neznamená, je to len taký divadelný mejkap. Smejem sa na tom, ako vo filme popisuje, že tie kravské rohy sú úplný nezmysel, ale vraj sa to tak turistom páči a pre peniaze – hoci aj rohy na hlavu! Fotografie detí a bábätiek sú obzvlášť obľúbené, ale Mursijky nosia deti zavesené na chrbtoch. A tak aby ich bolo na fotke vidieť, kvôli turistom prehadzujú deti dopredu.
Naše romantické predstavy o tradične žijúcich afrických kmeňoch sa rozpadli. Všetko je len hra pre turistov. Lenže o tom Holanďanka nevie. Nesmierne sa teší na návštevu Mursiov a vo chvíli, keď tam príde, sa začína vysnívané dobrodružstvo. Ako s prvou sa stretne s Mursijkou, ktorú sme sledovali pri prípravách. Falošne jej Holanďanka ponúka priateľstvo a navzájom sa predstavujú. Mursijka to berie vážne a Holanďanka by rada vďaka tomuto „priateľstvu“ ušetrila na poplatkoch za fotografie. Za každú jednu treba platiť. Práve sa návšteva zmenila na tvrdý biznis. Jedni chcú zarobiť, druhí ušetriť. V priemere Západniari platia za fotku 10 eurocentov. Veľa alebo málo? Holanďanka zúrivo zjednáva, háda sa s ľuďmi (aj deťmi), ktorých toto je jediná obživa. „Vychováva“ mursijské deti, aby poďakovali v angličtine za lacné darčeky, ktoré im doniesla. No ona pri tom zažíva splnenie svojho najväčšieho sna, veľký zážitok. Celá spokojná odpochoduje bez rozlúčenia do autobusu a do kamery sa spovedá, aká je dojatá. Potom si uvedomí, že západní turisti učia Mursiov, že fotografia sa rovná peniaze a príde jej to veľmi ľúto. Sľubuje si, že nabudúce, keď sem príde, už nebude fotiť a mali by to tak robiť aj ostatní... Na druhej strane sa sklamaná Mursijka sťažuje, že sa Holanďanka neprišla ani rozlúčiť a zneužila jej priateľstvo. Nepáčilo sa jej turistkino správanie, najmä k deťom. Hovorí, že sa k nim do dediny nedostala žiadna fotografia od turistov a možno že by tak pochopili, načo ich turisti zhotovujú a platia za ne. Na hoteli sa ešte Mursijka rozplýva nad fotografiami, hľadá v očiach fotografovaných objektov radosť, lásku, nehu a dobro a plače od dojatia. Doma zvesí indického sadhu a nahradí ho mladou Mursijkou.
Ja sama fotografujem na cestách a je to pre mňa dôležité. Nemusíme ísť ani ďaleko, Slováci chodia často do Egypta alebo Turecka. Aj tam žijú ľudia, ktorým vstupujeme do života, robíme z nich objekty a chceme si nechať naservírovať zážitky. Nerobím si ilúzie, že v globalizovanom svete máme byť izolovaní, mne sa poznávanie kultúr páči. Ale treba sa zamyslieť, ako pristupujeme k ľuďom v krajine, v ktorej sme len hosťami. Navzájom by sme sa mali rešpektovať. Nečakať, že v rezorte zažijeme ten pravý folklór, nesťažovať sa, že nám v all inclusive hotelovej reštaurácii servírujú málo európske jedlo, nepozerať s otvorenou pusou na ženu perúcu na rieke alebo modliacich sa obyvateľov. Dôležité je vnímať krajinu a obyvateľov, prírodu a každodenný život s rešpektom a pokorou, byť vďační za príležitosť niečo sa naučiť. Zároveň sme zástupcami našej kultúry a ak sa budeme správať, ako by nám to tam všetko patrilo a z obsluhujúceho personálu si robiť sluhov, opíjať sa či opaľovať sa hore bez v moslimských krajinách, dobrý dojem nezanecháme. A mne na ňom celkom záleží. Pretože sme všetci obyvateľmi jednej planéty a aj keď sa nám zdá, že sme odlišní, vo svojej podstate sme všetci rovnakí, ľudské bytosti so svojimi životmi, snami a túžbami, dôstojnosťou, vôľou prežiť v príjemnom svete, nech už sme z ktoréhokoľvek kúta našej Zeme.