Zo zubárky bežne nemávam strach, ale dnes mi veru nebolo všetko jedno. Ulomil sa mi kúsok prednej jednotky. Návšteva už bola priam nevyhnutnosťou. Objednala som sa asi pred mesiacom. Takéto čakacie lehoty sú u nás v práci bežné. Je nás totiž veľa a lekárka má len jedny ruky. Je veľmi šikovná, ale zároveň aj primerane prísna. Na nezodpovedných pacientov musí byť aj takáto.

Priznám sa, že som pred samotnou návštevou trošku váhala. Otáľala som so svojím odchodom z pracoviska. Na objednávacom lístku bola jasne napísaná jedenásta hodina. Pol hodiny pred spomínaným termínom som roztrasene zdvihla telefónne slúchadlo. Rozochvene a neisto som vyťukala príslušnú klapku a čakala. Zdvihla to sestrička. Položila som jej otázku, či ozaj platí dnešný termín a niečo som predsa len nepoplietla. Vyriekla len, že som očakávaná. Sánka mi úplne padla. Vzorne som vybrala svoju zubnú kefku. Nasmerovala som si to na WC. V umývadle som si poriadne vydrhla chrup. S poisteneckou kartičkou som už o chvíľu pokorne klusala k ambulancii.

S obavou som otvárala dvere. V čakárni nikto nebol. Z vnútra sa ozýval odporný, kvílivý zvuk obávanej vŕtačky. Nezlomilo ma to. Sama som sa začala povzbudzovať. „To nič nie, zvládneš to“. Osudný okamih nastal, keď sa prudko otvorili dvere. V nich stála sestrička a vypýtala si kartičku. Natiahla ku mne ruku. Zmierená s osudom, som ju hneď krotko podala.

A znova chvíľa čakania. Napätia vo mne už bolo príliš veľa. Ako na povel sa otvorili dvere dokorán. Usmiata zubárka už z diaľky volala: „No len smelo, poďte! Už na vás čakám!“ V malom okamihu som sa ocitla v zubárskom kresle. Silno som sa chytila opierok a odovzdala sa celá do lekárkiných rúk. Strach zo mňa až vtedy úplne spadol. Najhoršie sú asi tie nepríjemné okamihy čakania. Po viac ako polhodine som už usmiata brázdila chodby. Môj zub bol predsa zachránený. Ponáhľala som sa znova zapojiť do pracovného procesu.