Včera som dostal správu od jednej blogerky. Len ten pocit kratúčko zhrniem: Tak teraz ti to ukážem, ...ako sa opovažuješ písať o onánii v súvislosti z Bibliou?

To  je naozaj ostuda, takto písať. Mal by som si viacej dávať pozor čo ľuďom predkladám, mal by som ustrihnúť svojim splašeným potrebám, svojej láske a svojej „cigánskej“ spenenej krvi krídla. Mal by som im rozkázať, nech sa toľko nebúria, nech zvoľnia svoj beh, ako unavený pejko čo zbadal, že sa už zmráka a že deň sa nachýlil. Podať sám sebe Ritalín, čo ma už navždy prikuje niekde dozadu v lavici v triede a znehybní k radosti všetkých poriadkumilovných vyučujúcich.

     Prečo mám odkladať Bibliu, keď onanujem, keď dievčaťu vyznávam lásku a viniem veniec, plný ruží a šťastia. Prečo si mám brať, ...či odkladať servítku, keď sa budí nové ráno? Prečo mám salutovať, keď ovanul ma svieži vánok?

Ale chcem vám o niečom úplne inom, ...napísať, vyžalovať sa a nájsť rozhrešenie. Nasledujúce slová napísala jedna blogerka, ktorá sa vždy zastávala menšinových pocitov, ľudí, osudov i názorov. Samozrejme väčšina jej to vždy dala pocítiť a v diskusii jej to vytmavili, ako tá diskutérka mne (vyššie). Zosobnil som si cez Máriu o ktorej teraz hovorím, všetky unavené, zapálené  a nádherné ženy. Mária napísala:

"...Len tie iluzie naozaj padaju ako dvere, ked nimi tresnes. Nechcem uz pisat (svoj) blog"

Potrebujem ťa Mária, tvoje krehučké príbehy, ľahučké ako dávny sen, lebo sny včerajšie nie sú z páperia, takými sa ešte len stanú, musia dozrieť, ako lono starostlivej ženy ...možno sa niektorým tvoje myšlienky zdajú ťažké a neomalené, to však pre obťažkanosť a smútok ich vlastných sŕdc. Možno sa im zdajú tvoje slová bláznivé a necudné, to preto, že oni sú blázniví a necudní. Videl som tvoj podpis, hneď za ním si nakreslila malé utešené srdce. Kreslíš ho všade a nevadí ti, ak ti sukienku vietor vyvracia, ...poskakuješ nezbedne zo švihadlom a možno práve týmto dráždiš celučičký svet. Svojou slobodou a dobrotou a rozprávkovou farebnosťou. Dráždiš ich, už len tým, že si, ...keď ťa počúvajú, núti ich to zatláčať v sebe zlo, dozadu na zadné regály v komore. A pri tom býva často hlučno. Po stenách píšeš svoje meno, obrátene, proste naopak, ako dajaký hlavolam, čo ponúkaš svojim kamarátkam, cibriac si svoj vlastný pohľad i svoju detskú dôležitosť.

Nebuď smutná Mária, oni predsa nevedia, že veci sa nedvíhajú rukami, ale vždy len srdcom. Nič, čo sa nedvíha srdcom nemá cenu. Ruky sú, ...len tak. Vraj ak cesta nejde okolo chrámu, nie je to cesta. Ak to ovšem nie je chrám ich vlastného "Ja". Mária, pozri na tu pistáciovú oblohu, jej blankyt sa načisto zbláznil, ...a oni vidia búrku. A preto hľadajú, snoria a rabujú, ...chápeš ma Mária?