Klára bola krásna špata, ktorá bola nielen špatná ako robota ale aj sprostá ako tágo. Mala muža, trinásť krásnych cigánčeniec a matku, ktorá bývala s ňou v jej obrovskom jednoizbovom byte. Jej muž bol super ožran, matka suka, ktorá sa vyžívala v trápení dcéry.
Jej krásne deti tvorilo jedenásť chlapčekov (nadržaných býkov) a dve prekrásne dcérenky – Moniku a Janinnulenku. Ono boli naopak utláčané beštie a vždy by sa len trtúlili. Bola to taká (s)prostá dedinská rodinka, ktorá žila v harmónii a sebapoznaní aj sebaukájaným incestom.
Klára bola opäť tehotná. Ach, och, ich, uh... keby som len mala krásnu dcéru, ktorá by mi pomáhala v rodine. No ale jej muž Gerdo jej jednu jeb...vylepil. Zas? Veď už máš dve dcéry... pojdeš na potrat ty beštia a ja sa zachovám ako pravý muž a zaplatím ti ho. A ako mi ho chceš zaplatiť ty bastard impotentný? Veď nemáme lóve. Máme, šporil som na hrošie časy mám to pod kobercom v takej koženej taške.
Ehm Gerdo...v takej koženej s nápisom kozmetika? Spýtala sa naľakaná Klára. V takej....malej..........ehm koženej? Hej, prečo? Vieš. Gerdo, ja som ju asi omylom vyhodila keď som náruživo riadila... No Klára to nedopovedala a už ju Gerdo začal jemne mlátiť do brucha až jej lietali z papule zuby, potom ju zvalil, kopal ju ba aj bil..a potom sa nežne milovali až do polnoci. Bolo to značne romantické, niečo excentricky senzivibilné až feministické....Bola to však naozaj Klárina spomienka? Alebo len plamienok nádeje? Tichá spomienka? ... (Záhadný koniec, čo?)
Komentáre