Keď slza po líci Ti steká,

dušu pokrýva smútok, žiaľ,

do srdca nôž Ti vniká,

gitaru do rúk nebojíš sa vziať.

Husle, viola pripájajú sa

clivá melódia do tiel zúčastnených sa vkráda

interpret otáča sa,

skladateľovi narástla už brada.

Molový akord o smútku vraví,

pýta sa, čo je to služba,

mŕtvy syn už nieje hravý,

zakázať cítiť horšie je než vražda.

Prsty po pražcoch citlivo behajú,

v diaľke niekde opäť strieľajú

čo základom štastia je?

všetko časom sa nám obije?

Niekto pomôž, ruka nevie prestať hrať,

trpkosť slov na jazyku...

hlas musí smutné slová spievať

stále bez oddychu.

niekto pristupuje ku mne,

nad ramenom skláňa sa,

slza padá...

od strún odráža sa.

Tu utiera i moje slzy,

berie ma za ruku, vedie preč

ku piesni sa pripája,

vraví: človek všetko musíš zniesť...