No nebolo to vždy tak... Nie keď som šoférovala do zahraničia auto s troma deťmi. A keď som maľovala. A behala... Dnes neviem prejsť sama ani na záchod.

Vraj mám zavrieť dvere za minulosťou. A prestať nenávidieť. Ale návod som k tomu nedostala. Ako byť pokojná aj pri pohľade na nemocnicu, kde ma do takéhoto stavu dostali? Ľahko sa hovorí tomu, kto nezažil.

O chlp som unikla zubatej. Krok ma delil od priepasti, odkiaľ niet návratu. No som tu. A som za to vďačná. Hoci sa všetko musím učiť odznova. Tisíce nepredstaviteľných maličkostí, ktoré dovtedy človek vníma ako samozrejmosť. Aj ja som... A jediná noc to zmenila...

Stal sa zo mňa iný človek. Viac verím sama sebe a svoju srdcu. Nerobím už veci zo strachu, ale z lásky. A snáď to tak navždy ostane. Hoci som si vybrala tú ťažšiu cestu. A nie vždy sa stretnem s pochopením...

Čo si zaslúži ten, vďaka ktorému som takto dopadla? Nech ho súdi Boh, u mňa už svoj súd vopred prehral. A nielen u mňa...

Rezignovala som na všetko. A upadla do letargie. V istých chvíľach mi je ľúto, že v hlave to mám upratané. Až príliš... O to ťažšie to mám. A nielen ja...

Viem, kto som a kam idem. A že vyhrám. Tu ma rezignácia nepostihla. Na nešťastie iných. Oni už vedia, ktorí sú to. Že?