Večer, keď už všetky vidličky a lyžičky spokojne oddychujú v prítmí horného šuplíku, začínajú ožívať nižšie triedy kuchynského riadu v spodných zásuvkách – staré drevené varešky, ktoré ešte pamätajú prvé kuchynské pokusy mojej mamy, habarky, bezzubé nože, vykrajovacie kolieska na perníky, a tiež jeden mladý otvárač na konzervy.

Mal sily aj za dvoch, preto dostal meno Lomiplech. Mal však jednu chybu - ničoho sa nebál. A tak sa celá šuplíková pospolitosť rozhodla, že ho pošlú do sveta na skusy. Hneď na ďalší deň sa dostal do učenia otrokárskemu majiteľovi konzervárne. Úbohý Lomiplech od svitu do mrku otváral malé 50g konzervy Májka, z ktorých sa paštéta vyberala a plnila do väčších 250g rodinných balení.

Bola to činnosť veľmi náročná. Denne sa vrhal do práce – teda do paštéty a zatínal svoj jediný zub. Kov lietal, plechové viečka sa skrúcali do najbizarnejších tvarov. Všetci ľudia sa ho báli, pretože nedodržiaval žiadne pravidlá bezpečnosti práce. No bol to pracant, a tak ho iba odsunuli do zadnej časti továrne, ktorá susedila s obrovským skladom paštétových plechovíc, slizkých šprotov v oleji, pasterizovaného hrášku a drzej kukurice Bonduelle.

A ako to už vo všetkých príbehoch o otváračoch na konzervy býva, náš Lomiplech sa zamiloval do jednej malej plachovičky Májka. Bola to láska osudová a veľmi krátka. Trvala presne 5 metrov od začiatku továrenského pásu až po pozíciu ostrého zuba Lomiplechu. Všetko sa spomalilo – mávanie šedých krídel holubov nad strechami, beh všetkých ľudí na planéte, proces rozkladu rastlín i kysnutie mlieka. A vtedy Lomiplech zavrel oči, pretože sa Májky hrozne hanbil.

Tu sa končí jeho učenie vo svete, pretože od tohto okamihu sa stal najlepším otváračom na konzervy - vhodným do všetkých rodín a domácností. Kedykoľvek znova otváral konzervu alebo plechovicu, otváral ju veľmi opatrne, až tak opatrne, že sa z neho stal najbezpečnejší produkt roka.