V izbe bolo ticho. Nie ticho maximálne,ale ticho. Traja ľudia mlčali a čakali na následky svojho konania. Nikto sa neodvážil ozvať prvý. Nikto nevedel,kto má na to právo a kompetencie. A tak v izbe bolo ticho.

Romanovi odľahlo. No zároveň ho to,čo povedala Táňa, nejakým spôsobom zasiahlo. Netušil,že ho vníma tak,ako to vyjadrila. A mnohé to ozrejmilo. Aj keď,bolieť ho neprestalo. Už aspoň vie,prečo ho celé tie roky odmietala. Vraj brat..Keď sa tak nad tým teraz spätne zamyslel,vždy sa tak správala..Maximálne,čo mohol,bolo objatie..Tuhé objatie..Objatie,čo dodáva silu a sebavedomie žene..Táni asi len silu. Vnímala ho ako brata..A on to prijímal. Prijímal to z čistej lásky,ktorú k nej a jej synovi cítil. Vždy si myslel,že je škoda Táninych dní bez lásky..Vždy dúfal,že Táňa pochopí..A ktovie, Táňa možno aj chápala,len to nechcela dať najavo. Bola predsa vydatá. A pred Bohom. A také manželstvá predsa nekončia len tak.Táňa Vlada nechcela opustiť. Dokonca si je istý,že ho ani raz nepodviedla. Áno..flirtovať flirtovala. Ale vždy vedela,kedy včas zaveliť ústup,aby nevyviedla hlúposť. A tam,na tom ústupe ju čakal on. Jej brat - ako keby..Tak ho pred chvíľou nazvala. Roman odrazu pocítil celú absurditu tejto situácie..Napil sa z vína, nadýchol sa a povedal.

- Vlado, viem..Ničomu z tohto nemusíte veriť. Ale Táňa ani slovkom neklamala. Prežívala veľmi ťažké chvíle a bola na ne sama. A ja som ju nemohol samu nechať. Stál som pri nej,aj keď nikdy nie s úmyslom nahradiť vás. A priznám sa..Priznám tu niečo,čo možno Táňa vie a možno ani nie. Možno ju to prekvapí,ale..Teraz to už vedieť môže. Už keď sa takto rozhoduje o vašej rodinke,rodinke,ktorej strašne fandím,ktorej som pomáhal pretrvávať,  teraz nech sa vie všetko. Možno je to odomňa podlé,neviem..Ale jedno viem. Miloval som,milujem..a tuším,že nikdy neprestanem milovať Táňu. Ale..Viem ju milovať ticho a skryte..Presne tak,ako doteraz..

Roman nemal silu pozrieť na Táňu. Dopil víno a hrmotne vstal od stola.
- Myslím,že som povedal všetko. Ostatné je na vás. Už som tu zbytočný. Mateja si na noc môžem nechať. Nebojte sa oň. Verím vášmu zdravému rozumu a dúfam,že si toto doriešite čím skôr. A k vašej spokojnosti. Na mňa prosím vás neberte ohľady..
- Roman.. - Táňa mala snahu prerušiť ho,ale Roman jej položil ruku na pery..
- Psssst ...Nehovor nič.. Teraz nie...Idem..Ahoj.. - dva letmé bozky na líca a strašná bolesť v srdci. - Ostaň sedieť, vyhodím sa sám.. - Roman sa ešte na Táňu usmial povzbudzujúcim úsmevom..
- Dovidenia.. - prehodil smerom k Vladovi a podával mu ruku. Vlado ju nevnímal a tak sa otočil na päte a potichu opustil izbu,aj byt.

Vonku na ulici sa zhlboka nadýchol a už nedokázal..Nedokázal zadržať slzy,čo sa mu spustili z očí.

Nedokázal..