ČLOVEK A SPOLOČNOSŤ

Z prirodzenosti človeka vyplýva, že je určený pre život v spoločnosti. Spoločnosť je prirodzeným prostriedkom, ktorý má človeku slúžiť na zabezpečenie spokojnej  existencie. Spoločnosť ako taká má teda slúžiť človeku, a nie opačne. To však neznamená, že spoločnosť sa má podriadiť prospechu jednotlivca. Vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou funguje správne len vtedy, ak vzájomná spolupráca a vzájomné vzťahy umožňujú všetkým, aby dosiahli blahobyt. Spoločnosť zároveň predstavuje prirodzené prostredie, v ktorom  sa rozvíjajú všetky individuálne i sociálne schopnosti, ktorými je obdarená ľudská prirodzenosť. Ide o snahy, ktoré nemôže uskutočniť sám jednotlivec a ktoré sledujú oveľa viac, než len priamy krátkodobý efekt. Iba človek ako jednotlivec je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, ktoré nie sú dané žiadnej spoločnosti. Preto je ľudská osobnosť ako občan viazaná povinnosťami voči svojej spoločnosti a spoločenské autority majú právo donútiť ju, aby svoje povinnosti plnila. Ale ani spoločnosť nesmie človeku siahať na jeho osobné práva, ani mu brániť v ich uplatňovaní. O človekovi, o ľudskej osobnosti teda platí to, čo apoštol Pavol píše Korinťanom: "Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží." Cirkev priamo v evanjeliu nachádza učenie schopné urovnávať a zmierňovať spoločenský konflikt.  
Hlavné zásady spoločenského a ekonomického poriadku vyložil už Lev XIII. v sociálnej encyklike o robotníckej otázke: „Nahromadenie bohatstva v rukách malého počtu ľudí a veľké rozšírenie chudoby, povedomie vlastnej sily robotníkov a ich pevnejšia jednota, toto všetko a k tomu ešte i zhoršenie mravov priviedlo k vypuknutiu konfliktu.

Tento konflikt je taký závažný, že niet ničoho, čo by viac zaujímalo svet. Je to otázka ťažká a nebezpečná. Ťažká, pretože nie je ľahké stanoviť presné hranice vo vzájomných vzťahoch medzi vlastníkmi a robotníkmi, medzi kapitálom a prácou. Nebezpečná preto, lebo ľstiví buriči sa všade snažia skresľovať úsudky a samu problematiku obrátiť na poburovanie národov. Ťažká a nebezpečná otázka“. Keď boli bez akejkoľvek náhrady zrušené cechy umelcov i remeselníkov a súčasne sa inštitúcie i zákony vzďaľovali od kresťanského ducha, robotníci postupne zostávali osamotení a bezbranní napospas chamtivosti zamestnávateľov a bezuzdnej konkurencii. Zlo ešte zhoršovala nenásytná úžera, ktorá — hoci bola mnohokrát zo strany Cirkvi odsúdená —  stále prežívala vďaka chamtivým špekulantom. 
Potom prišiel neúčinný a nespravodlivý socialistický návrh zospoločenštiť súkromné vlastníctvo. Na vyliečenie týchto neporiadkov sa socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadovali zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok, ktorý by spravovali obce alebo štát. Domnievali sa, že touto zmenou vlastníctva z osobného na kolektívne a rovnakým rozdeľovaním ziskov a výhod medzi občanov bude radikálne napravené zlo. Avšak tento návrh, okrem toho, že neriešil problém, len poškodzoval samotných robotníkov. Navyše bol v mnohom nespravodlivý, keďže porušoval práva zákonitých vlastníkov, vnášal zmätok do kompetencií a úloh štátu a rozvracal celý spoločenský poriadok. Zospoločenštením všetkého osobného vlastníctva totiž socialisti upierali robotníkovi slobodu investovať vlastné zárobky, čím ho oberali o právo na zhodnotenie svojho vlastníctva a zlepšenie vlastného stavu, a tak robili jeho situáciu ešte nešťastnejšou.
Kolektivizácia je teda nespravodlivé riešenie pre človeka, pretože ide proti jeho prirodzenému právu na súkromné vlastníctvo. Právo na súkromné vlastníctvo je prirodzeným zákonom človeka preto, lebo človek existoval skôr než štát. Navyše cieľom snahy človeka sú nielen veci prítomné, ale aj budúce. Človek musí teda vlastniť  prostriedky, ktoré potrebuje pre svoje živobytie nielen v prítomnej chvíli, ale aj v budúcnosti. To znamená, že okrem podmanenia si plodov zeme prináleží človekovi aj vlastníctvo samotnej zeme. Niet dôvodu dovolávať sa starostlivosti štátu, pretože človek bol skôr než štát. Skôr, než sa vytvorilo občianske spoločenstvo, človek musel mať od prírody právo postarať sa o seba. Ľudská pracovitosť a pozitívne právo riadia súkromné vlastníctvo. To, že Boh dal zem, aby slúžila a aby z nej malo úžitok celé ľudstvo, v ničom neprotirečí právu na súkromné vlastníctvo. Boh dal zem do daru všetkým, no nie tak, aby všetci spoločne a bez rozdielu na nej pracovali. Nevyhradil nikomu určitú konkrétnu čiastku pôdy, to ponechal na vôli ľudí a celých národov. Veď zem, hoci je rozdelená medzi súkromníkov, prináša úžitok všetkým v podobe potravy. Človek na získanie plodov zeme vynakladá námahu, právom ju preto môže považovať za svoju a vyžadovať od ostatných, aby ju za takú uznávali. Človek  nadobúda právo na vlastníctvo svojou pracovitosťou. A občianske zákony, ak sú spravodlivé, odvodzujú svoju autoritu a účinnosť tiež z prirodzeného zákona, uznávajú toto právo a verejnou mocou ho zabezpečujú. Nechýba ani pečať Božieho zákona, ktorý prísne zakazuje čo i len túžiť po majetku iného: "Nepožiadaš manželku svojho blížneho! Nepožiadaš dom svojho blížneho ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!". Socialistická myšlienka kolektivizácie je negatívna pre spoločnosť aj preto, lebo zdroje bohatstva sa vyčerpajú a schopnosti jednotlivcov sú zbavené akejkoľvek motivácie. A vysnívaná rovnosť by napokon nebola ničím iným, než stavom všeobecnej biedy. Všetky tieto dôvody vedú k záveru, že socializmom predkladané zospoločenštenie vlastníctva treba celkom odmietnuť, pretože škodí práve tým, ktorým by malo pomôcť. Prieči sa prirodzeným právam jednotlivcov, rozvracia úlohy štátu a narúša všeobecný pokoj. Nech je teda jasné, že v záujme zlepšenia situácie pracujúcich musí ako základ ostať právo na súkromné vlastníctvo.

SOCIÁLNE UČENIE CIRKVI
Sociálna nerovnosť je nevyhnutná. Na prvom mieste je stanovený princíp, že treba prijať vlastnú ľudskú situáciu; je totiž nemožné odstrániť sociálne nerovnosti zo sveta. Neustále sa o to pokúšajú socialisti, avšak každý pokus, ktorý ide proti prirodzenosti, je odsúdený na neúspech. U ľudí sa totiž prejavujú veľké prirodzené rozdiely: nie všetci sú rovnako nadaní, zruční, zdraví a silní. A z týchto nevyhnutných rozdielov sa nutne rodí aj rozdielnosť v sociálnom postavení. Je to však na prospech tak jednotlivcom, ako aj občianskej spoločnosti, lebo spoločenský život potrebuje rôzne schopnosti a funkcie. Základným podnetom, ktorý vedie ľudí vykonávať rôzne  funkcie, je nerovnosť stavu.
Pokiaľ ide o prácu, nebol by sa jej vyhol ani človek v prvotnom stave bezhriešnosti. Ibaže to, čo by bol vtedy vykonával slobodne pre potešenie duše, dostáva nariadené na odčinenie hriechu, a to nie bez námahy, podľa Božieho výroku: "Nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života." Podobne aj bolesť bude vždy na zemi prítomná, lebo trpké následky hriechu sprevádzajú človeka až po hrob. Tí, ktorí sľubujú biednym život bez bolestí a námah, zavádzajú ľud. Lepšie je vidieť a prijať vlastnú ľudskú situáciu takú, aká je. Liek na zlú situáciu nachádza kresťanstvo inde.

Kresťanstvo zastáva spoluprácu medzi spoločenskými triedami.  Najškodlivejšou myšlienkou je predpokladať prirodzené nepriateľstvo jednej spoločenskej triedy voči druhej. Je to v zásadnom protiklade s rozumom i pravdou. Občianske spolužitie si vyžaduje, aby sa spoločenské triedy zladili a vytvárali rovnováhu. Jedna bezpodmienečne potrebuje druhú: niet kapitálu bez práce, ani práca nemôže byť bez kapitálu.

PROSTRIEDKY NA PREKONANIE TRIEDNEHO BOJA
Vzájomné povinnosti medzi pracujúcimi a zamestnávateľmi podľa spravodlivosti. Pre pracujúceho - vykonávať svedomite prácu, ktorá bola rovnoprávne dohodnutá a pre zamestnávateľa - nezneužívať človeka ako vec s cieľom zbohatnutia a dať každému spravodlivú odmenu. Avšak Cirkev, vedená Kristovým učením a príkladom, si kladie ešte vyšší cieľ: čo možno najviac zblížiť tieto dve triedy a vytvoriť medzi nimi priateľstvo.
Kresťanskou dogmou, na ktorej spočíva celá stavba náboženstva je, že pravý život človeka je život budúceho veku. Či vlastníš množstvo bohatstva, alebo ho nevlastníš, to nie je pre večné šťastie vôbec dôležité. Ale dobré či zlé používanie pozemského bohatstva, to je to, čo je zvrchovane dôležité. Ježiš Kristus, hoci nás vykúpil hojným vykúpením, neodstránil rozličné súženia, ktorými je pretkaný život tu na zemi. Avšak premenil ich na podnety na cnosti a na predmet zásluh. Tí šťastní na tomto svete dostávajú varovanie, že bohatstvá ich neoslobodia od bolesti a že budúcemu šťastiu nepomáhajú, ale škodia; že bohatí z užívania svojho bohatstva budú raz musieť urobiť to najprísnejšie vyúčtovanie pred Božím súdom.
Správne užívanie bohatstva podľa prikázania lásky
Základ tohto učenia Cirkvi spočíva v tom, že pri bohatstve treba rozlíšiť oprávnené vlastníctvo a oprávnené používanie. Súkromné vlastníctvo dobier je prirodzeným právom človeka. "Je dovolené", hovorí svätý Tomáš, "ba nevyhnutné pre ľudský život, aby človek vlastnil dobrá." Ak sa však pýtame, aké má byť použitie týchto dobier, Cirkev ústami tohto svätého učiteľa odpovedá, že: "človek nemá mať vonkajšie dobrá ako svoje vlastné, ale ako spoločné, aby ich ľahko mohol rozdeľovať v čase núdze druhých“. Apoštol totiž hovorí: „Nariaďuj bohatým tohto sveta, aby ľahko dávali a zdieľali to, čo vlastnia." Po zabezpečení svojich potrieb a požiadaviek je povinnosťou tým, čo zvýši, prispieť na pomoc núdznym. Dobrá prírody a dobrá milosti sú spoločným vlastníctvom ľudstva. Učenie Cirkvi povzbudzuje jedných k zhovievavosti a druhých k skromnosti. A tým sa vzdialenosti skracujú a ukazuje sa ako celkom reálne dosiahnuť, aby si dve triedy priateľsky podali ruky. Ideál práv a povinností podľa  evanjelia je: "ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia".
 

ÚLOHA ŠTÁTU PRI RIEŠENÍ SOCIÁLNEJ OTÁZKY
Spoločné dobro je povinnosťou štátu
- a to štátu založeného na kresťanských princípoch. Vlády štátov musia na prvom mieste prispieť súborom zákonov a viesť štát k verejnej i súkromnej prosperite. Táto prosperita musí vychádzať z dobrých mravov, usporiadaných rodín, z umierneného vyrubovania a rovnomerného rozdeľovania daní, z pokroku priemyslu a obchodu a z rozkvetu poľnohospodárstva. Už takto môže štát významne prispieť k blahobytu všetkých tried. Štát má byť harmonickou jednotou, ktorá sa stará rovnakou mierou o všetky vrstvy spoločnosti, tak o tie najspodnejšie, ako aj o tie horné, zachovávajúc pritom distribučnú spravodlivosť. Ako pripomína svätý Tomáš: "Keďže časť a celok tvoria v určitom zmysle jedno, potom to čo patrí celku, patrí v určitom zmysle aj časti."
Nie je správne, aby občan a rodina boli pohltení štátom. Musia mať istú nezávislosti v konaní.  Vo vnútri štátu môžu existovať súkromné združenia. Pocit vlastnej slabosti vedie človeka k túžbe spojiť svoju prácu s prácou iných. Písmo hovorí: "Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu, a keď padnú, jeden zdvihne druhého. Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol." A na inom mieste: "Brat s pomocou brata je podobný opevnenému mestu." Štát teda nemôže braniť slobodnému vznikaniu odborových združení.