No vzhľadom k prejednávanej téme sa nemožno čudovať.

Autor publikoval svoje dielko v roku 2006, preto nejaké objavné pozorovania už ťažko urobím. Napriek tomu si neodpustím drobné poznámky.

V. Klimáček, pôvodom divadelník, nezanedbáva práve scénickú divadelnú stránku písania, ktorá vyvoláva v čitateľovi konkrétne obrazy zreálnené i v kontexte jeho vlastných zážitkov. Je ľahké zobraziť si v mysli miesto príbehu pre toho, ktorý socializmus á la Husák zažil, no vekovo čerstvejší čitateľ to dokáže tiež.

Autor dbá na to, aby každý opis v príbehu pôsobil natoľko plasticky, že človek ho vidí pred vnútorným zrakom. Snáď preto by bolo ľahké inscenovať príbeh z „Námestia kozmonautov“ na divadelných doskách.

Okrem toho, že mnou neprúdili pri čítaní temer žiadne pozitívne vibrácie, po dočítaní som mala pocit plnosti myšlienok, akéhosi dojmu dokonaného diela.

Autor si pohral s témou, ktorú poznal do poslednej molekuly, historickú etapu mal odžitú, miesto príbehu bolo jeho rodiskom, postavy prevzal zo svojej reálnej mladosti.  Preto mu nemožno vyčítať fabulácie a či nejaké kamuflážne prvky, ktoré by robili príbeh umelým.

Románová zápletka je, hoci je skromná. Ak človek chce napísať román, nemôže sa uspokojiť s popisom obyčajnej šedivej reality lebo by mu to nikto nečítal. Je nutné vytvoriť zápletku, a ak nie zápletku, tak aspoň primerane príťažlivú realitu.

Príbeh vťahuje pozorovateľa do deja za pomoci rallye-veteránov organizovanej v rodnom mestečku hlavnej postavy. Rozvíja sa príbeh, ktorý na scéne poskladanej z panelákových škatúľ ukazuje výjavy každodenného života otca protagonistu, kamoša z mladosti a ostatných súvisiacich postavičiek.

Najsilnejšie zadosťučinenie som zažila, keď spisovateľ rozpráva o akomsi kulte pomníku kozmonautov, vzniknutom rekonštrukciou kostola. Potvrdilo sa mi podozrenie, že v ľuďoch naozaj prežíva nostalgia za historicky odpísanou érou socializmu, že dokonca vznikajú akési idoly a či fetiše bývalej éry.

V kontexte príbehu majiteľa Tatraplánu je to smiech cez slzy, v mojom vlastnom vnímaní je totemizácia komunistických artefaktov iba akési rozčuľujúce nepochopenie pocitov mojich súputníkov, ktorí sa dokázali tak zžiť s vtedajším „kultúrnym“ prostredím a poväčšine nemožnou estetikou, že už nedokážu hľadieť vopred a hľadať nové estetické hodnoty.

Paradoxom knihy je, že hlavná postava neznášajúca  „éru pomníkov kozmonautov“ sa sama dopúšťa konzervovania jedného jej fetišu – auta Tatraplán...

Literárna premiéra divadelníka je plnoprávny a plnohodnotný slovenský román. Odporúčam na prečítanie...:D  

čokomilka