„Prepáč!“ Jedno slovo a pri tom toľko významov. Už toľko krát vyslovené... Prepáč, nechcel som Ti šľapnúť na nohu... Prepáč, neumyl som riad... Prepáč, že meškám... Prepáč, už to viac nespravím... Prepáč, tak som to nemyslel...

 Človek asi v slovenčine nemá veľa verbálnych možností ako vyjadriť ľútosť nad svojím konaním, než slovom „prepáč“.

Život nás na jednej strane naučil žiť/vyrovnať sa s faktom, že sme iní ako ostatní. Na druhej strane je však paradoxne práve toto uvedomenie často dôvodom, prečo ľutujeme svoje činy. Skutky ktoré konáme, tak ako konáme jednoducho pre to, že sme takí, akí sme, sa pod tlakom okolností zrazu zdajú nám samým ako poľutovaniahodné i keď vyplývajú z našej podstaty... z toho čo nás definuje...

Prečo? Prečo by to tak malo byť? Veď „prepáč“ v tomto zmysle potom neznamená nič viac a nič menej ako to, že sme sa nepochopili. A v takom prípade nie je ľútosť nad vlastným konaním vôbec na mieste! Jediné čo je v takom momente správne, je navzájom sa pozorne počúvať a snažiť sa pochopiť jeden druhého. Akceptovať rôznorodosť ľudských pováh a eventuálne rozhodnúť o tom, čo som ako jedinečný človek schopný absorbovať či naopak, s čím sa neviem vyrovnať.

 Len uvažujem. A možno sa nehorázne mýlim v mojom ponímaní sveta. Sám dokonca priznávam, že „prepáč“ používam mimo zmyslu tejto úvahy a príde mi to prirodzené... tak sme na to zvyknutí...

Bolo by však asi oveľa menej „prepáč“ keby sme ich používali iba v prípadoch, keď nám je ľúto činov, ktoré sme konali s vedomím, že danému človeku ublížime. Iba vtedy má „prepáč“ opodstatnenie. Inak v skutočnosti ľutujeme to, akí sme a nie to, čo sme spravili.

zatim