Masmédiá na každú z nás vplývajú bez toho, či si to chceme pripustiť alebo nie. Na jednej strane sa nám snažia vtĺcť do hlavy základné princípy emancipácie a zároveň listujeme časopismi, ktoré sú preplnené vychudnutými modelkami exhibitujúcimi sa po mólach v priesvitných kúskoch nedefinovateľného odevu. Heslá typu :“Maj sa rada taká aká si!“ platia len do chvíle, keď sa nepostavíme po predĺženom víkende na váhu, či si s hanbou nepýtame v preplnenom obchode už druhý krát väčšiu konfekčnú veľkosť. V hlave máme zmätok, ktorý nás extrémne poháňa až k posadnutosti vlastným vzhľadom. Ale prečo vlastne toto všetko??

S nadšením vystavujeme svoju kožu žiareniu v solárkach, spôsobujeme si alergické reakcie rôznymi patentmi, ktoré nás „zaručene“ zbavia nežiaduceho ochlpenia, vyhadzujeme tisícky mesačne na krémy proti celulitíde, špeciálne šampóny na zahustenie objemu vlasov a to k tomu nepripočítavam oblečenie. Väčšina žien žije stále v mylnej predstave, že naše počínanie má jediný rozumný dôvod a to sú muži. Cieľ, ktorý sa však snažíme krvopotne dosiahnuť je DOKONALOSŤ. Prečo inak by sme dokázali stráviť hodinu pred zrkadlom, keď ideme pred dom vyhodiť smeti? Nechystáme sa predsa nabaliť si pána s bradavicou z prvého poschodia. Ale nemôžeme si dovoliť, aby nás videl vo vyťahaných teplákoch, ktoré sme vyhrabali na povale u starej mamy a s kruhmi pod očami a la Ozzy Osborne. Máme panický strach, aby niekto nezistil, že naše riasy sú dlhé len vďaka novej špirále.

Večne sa trápime s diétami začínajúcimi grepovou šťavou a niekoľkohodinovou návštevou fitneska, ktoré končia v neskorých nočných hodinách vyprážaním hranolčekov. Keď po týždni jedenia ovocia a cvičenia jógy dosiahneme vytúženú váhu oslávime to šampanským a veľkým kurčaťom z pipigrillu. Keď však ani za nenormálne sebatrýznivých podmienok nechudneme, začína sa v nás prejavovať agresivita. Nervózne otáčame stránkami bulvárnych časopisov hľadajúce fotku odmaľovanej Pamely Anderson a nútime priateľky pri káve bez prestávky kritizovať naše nezmenšujúce sa proporcie. Máme toho všetkého dosť a takisto naše okolie nás začína mať plné zuby. Ak sa včas neprebudíme, dokážeme zájsť aj ďalej.

Neustále zvyšujeme nároky samé na seba. Nedokážeme byť s ničím spokojné. Nemôžme sledovať v televízii film bez toho, aby sme celý večer nezúrili aké má hlavná hrdinka krásne vlasy a dlhé nohy. Hodnotíme ženy na ulici, porovnávame sa s nimi. Nie je to zbytočné? Lebo, keď po všetkej tej námahe, zhoršenej finančnej situácii a napriek tomu stále nemiznúcemu tuku na stehnách, stretneme absolútne NEDOKONALÚ ženu, ktorá sa sebavedomo prehŕňa regálom s veľkosťou L, ktorá pôsobí spokojne, ktorá je spokojná (!!), pripadá nám to nereálne. Príliš sme si zvykli na šťastie umelého úsmevu, s ktorým sa každodenne stretávame na obrazovkách. Ten úsmev sa nám postupne snaží vsugerovať čo žena musí mať. Dokonalú postavu, plné pery, výrazné oči, husté vlasy...no my nie sme schopné naplniť tento ideál. Jedna nemeria ani meter päťdesiatpäť, v podpätkoch chodí nemožne a aj tie skrátené rifle na nej vyzerajú smiešne. Druhá je kostnatá žirafa s dlhým krkom a ovisnutými prsiami a ďalšia má nos ako hokejista, ktorého hospitalizovali s niekoľkonásobnou zlomeninou po najkrvavejšej bitke v NHL. Keby sme sa však rozhodli presťahovať na opičiu farmu do Ugandy ( kde by sme obmedzili kontakt s miestnym obyvateľstvom uznávajúcim zas odlišný ideál krásy ) boli by sme šťastné. Chodili by sme si celé dni v kapsáčoch bez strachu, že sú out. Tu si však kúpime jeden z obrovského množstva časopisov, nalistujeme stránky s diétami či plastickými operáciami, sadneme si k televízoru a začneme sa trápiť.