Na začiatku tretieho storočia, keď si v Európe kresťanstvo budovalo základy politickej moci a vrcholila štvanica na gnostikov, bola Čína v štádiu rozkladu. Konfuciánstvo, táto oficiálna ideológia čínskych vladárov, stratilo pre svoje pokrytectvo, kŕčovité pozérstvo u nezávislých inteligentov kredit a filozofi a básnici sa opäť vrátili k taoizmu.

Odpor ku kolektívu a taoistický dôraz na individualitu sprevádzal zvýšený záujem o prírodu. Uprostred rozvratu, neistoty a krvi z bojov medzi štátikmi, na ktoré bola vtedy Čína rozdrobená, vznikli najkrajšie čínske básne inšpirované prírodou. Prírodna poézia Hsie Ling Jüna. On to s tým taoizmom - nevzrušovaním sa nad desaťtisíc vecami sveta a ich premenami - nemyslel až tak vážne, lebo bol v rozpore s jeho vášnivou a divokou povahou. Práve preto sú v jeho básňach ešte aj dnes zvuky, farby a vône, ako keby človek kráčal spolu s ním svahmi a roklinami Južných hôr.

Príroda bola pre Hsie Ling Jüna nielen zdrojom krásy, ale mala ontologický a etický rozmer. Bola fundamentom, zdrojom dobra.

Keď sa ľudia naokolo začali správať ako idioti, proste sa im otočil chrbtom a pobral sa do hôr.

"Balvan rozdelí tok rieky / les zhustne, chodník zmizne."

Povedzme si otvorene, že Bohoušiho ultrafans sa môžu na nejaké čínske básne s prehľadom ... no, usmiať.

Ale mohlo by ich - čisto z historickéh hľadiska  - zaujať, že hospodského Píchala pípa pochádza z Číny. Plnila tam nenáročnú funkciu hudobného nástroja a až neskôr bola upgradovaná na nástroj výčapný.

Na čínsku pípu hrá napríklad Wu Man, ktorá spolupracuje na umeleckom projekte Hodvábna cesta s ďalším skvelým čínskym hudobníkom, čelistom Yo-Yo-Mom. To je ten, čo robil muziku k filmu Memoirs of a Geisha.

Z Wu Maninho CD Pipa from a Distance sú krátke ukážky tu.