Tu si nájdete prvú časť gemerských prázdnin, tu je tá druhá  a teraz sa začína tretia. 

Naďmama ma musela mať rada. Bol som dobrý kišfiam. Stále zalezený v izbe alebo na dvore, na betónových schodoch, na slniečku a s knižkou v ruke. Bol som čitateľský maniak. Na prázdniny som prichádzal vybavený dostatočným počtom písmenok. A pomáhal som. Čo som vedel a čo som mohol. Skočil som aj do obchodu. Naďmama napísala po maďarsky lístok. Bolo to rýchlejšie ako všetko ukazovať. Niečo som podchytil ale bolo to predsa len riskantné. Smer potraviny. Otvorené dopoludnia a popoludní. Cez obed južanská fiesta. Zárva. Bol som veľký kišfiam, čo mal rád písmenká tak som to v obchode drmolil. Predavačka sa chvíľu zabávala, chvíľu si to pokusne v hlave prekladala a potom mi zobrala z ruky papierik. Nabalila všetko do tašky a pozdravila Gizinény. Vybavené.

Okrem potravín, čo boli vlastne veďešbolt – teda obchod so všetkým, bola aj kočma. Krčma na opačnom konci. Tam sa občas išlo pre fľaškové pivo dedkovi alebo malinovku pre deti. Keď nemali vo veďešbolte. Bicykel a čókolom cez dedinu. V Gemeri mali vtedy nádhernú krčmu. Keď ju zbúrali mama to nevedela rodákom odpustiť. Hádala sa s bratom, ktorý bol poslancom na úrade. Ten bol za novú betónovú a modernú škatuľu, mama za tú starú. Hovorila tomu hostinec a tvrdila, že tam bol vždy. Že bol možno ešte starší ako miestny kaštieľ. Asi mala pravdu. Schody a klenbová chodba. Budova, ktorú klimatizovali dávno pred vynájdením elektriny. Vždy tam bol príjemný chládok, šero, dym a miestni štamgasti. Plechový výčap a prepravky s malinovkou. Červenou a žltou. A občas sóda. Dedina ešte pokračovala ale tam bol môj gemerský stop. Ďalej sme občas išli na návštevu ku krstným rodičom, kerestapovi a kerestmame. Ale sám som tam nechodieval. Medzi krčmou a naďmamou bolo všetko dôležité. Luteránsky kostol s múrom, škola (tiež stará a tiež sa mi zdá, že už majú novú betónovú škatuľu), fara, park so sochou Máťáša kirája a pošta. Tam som občas chodieval kúpiť si nový časopis alebo známky do albumu. Také tie vo vrecúšku za 2, 3 alebo 5 korún. Veľké a farebné a medzi nimi aj Československo a Magyar posta. A bol tam aj dom, kde som našiel počas svojich posledných, veľkých, gemerských prázdnin svoju prvú partiu kamarátov.

To bol totiž vždy problém. Okuliarnatý chlapec, ktorý hovorí takou čudnou maďarčinou, že to ani nie je pravda. Kaššai šrác. Sestra už bola vtedy dávno nad vecou a teda mimo gemerských prázdnin a aj jej priatelia boli minulosťou. Na pionierkach už prevážali iné dievčatá. Ale maďarčina sa zlepšovala a ani neviem ako, zobrali ma medzi seba. Boli sme približne v rovnakom veku a aj jazykovo sme na tom boli podobne. Ja eď čpet maďarúl a oni nemveľmi dobrý slovensky. Prežili sme to leto v jednej veľkej šope. Chodievali sme na koláče aj k naďmame, ale hlavne sme boli v ich šope. Veľkej a voňavej. A samozrejme sme tam fajčili. To sme museli aj keď nám to nechutilo. Boli aj mierne národnostné rozbroje, spôsobené skôr chválenkárstvom alebo len tak. Aby prázdniny rýchlejšie ubiehali. To leto (neviem, či od fajčenia) som schudol a naďapove opasky boli priveľké. Nohavice mi na rebrách držal špagát. Na veľké pobavenie priateľov. Ale na nohách som mal normálne čínske tenisky a ich papuč to vyvážili. Najlepšie gemerské leto a šopa nezhorela.

Samostatné hry boli o čosi rizikovejšie. Na dvore u naďmamy rástla moruša. Na ňu som liezol celkom rád. Dole sa skákalo až kým som nepristál na doske s klincom. Preletel čínskou trampkou rovno do päty. Hlboko, hrdzavo a boľavo. Netuším čo som si myslel ale dokrivkal som k babke, namiesto nohy som si držal brucho a hulákal: naďmamaaa naďon haša fáááj – brucho bolí. Asi som si myslel, že dostanem koláčovú infúziu alebo čo ja viem čo. Keď som sa zvalil na gauč naďmama pochopila. Krvácalo mi brucho von nohou cez čínsku tenisku. Na dom sme takmer vyvesili zástavu s červeným krížom, prejézuškovali sme sa k susedovmu autu a fiačkám-fiačkám odviezli do Tornale. Záchrana sa podarila. Na nohu nekrívam. Zvládla to aj naďmama. Naďapa odstránil všetky dosky a na morušu sa už neliezlo. Zakázaná bola aj dreváreň, ale myslím, že za to môže skôr nešikovnosť mojej mamy (alebo sestry?). V každom prípade si tam niekto skoro niečo amputoval. A ešte nad hlavou vám tam visela kosa. No čistý horor.

Pamätám si ešte na to bicyklovanie na dvojkilometrovej trati do Tornale. Auto prešlo len raz za čas. Občas kombajn alebo traktor. Alebo vôbec nikto. Na sedadle sa dalo sedieť až od istého veku, dovtedy sa balancovalo na veľkej dámskej Ukrajine ako sa len dalo. Na tej ceste bola len jedna zastávka. Mostík cez Šajó (rieku Slaná) a na druhej strane futbal pája. Najčastejšie prázdne ale každú druhú nedeľu to bola Maraccana. Majstrovstvá sveta v 5-tej okresnej divízii. S emóciami, jazykovým  vzdelávaním zameraným na nadávky rozhodcovi, pivom v papierovom pohári, kofolou pre mňa, gujáš a kolbás. Tam ma brával mamin brat. Ujo. Vedel po slovensky najlepšie z celej rodiny a všetkým kamarátom musel vysvetliť kto som. Vysvetlil, nesťažujem sa.

Gemerské prázdniny ma dokonca katapultovali aj do sveta úplnej samostatnosti. To som už musel byť veľký fiam. Cestoval som vlakom z Košíc do Šafárikova, čo bola vlastne terajšia Tornaľa. Mama ma naložila na stanici a dodala presné inštrukcie. V Šafárikove bude stáť autobus do Gemera tak to nepopleť a vystúpiš až u babičky. Zvládol som to. Moja prvá veľká samostatná cesta. A na čo všetko som určite zabudol. Na srnku u susedov, na kočíkovanie sesternice, na hubársky výlet, kde sme takmer zablúdili, na dve sifónové fľaše, ktoré mám stále doma, na tajomstvá na povale, na kolotoče, ktoré každé leto stáli presne pred babkou a na strelnicu, kde predávali umelohmotných vojačikov a prívesky s Deanom Reedom. Na Suzi Quatro, ktorú sme videli na tom čiernobielom šťukacom tévé Budapešt, na platňu Puhdys, čo som si na naďmaminej Ukrajine priviezol z Tornale, na všetky tie zabíjačkové cirkusy, na krásny kaštieľ, ktorý sa rozpadával a raz vraj pred ním plakala aj bývalá milosťpani, na ruského partizána, ktorý mojej dvojročnej mame zachránil život a na všetko možné.

Nikdy mi to tak neprišlo. Boli to skvelé prázdniny. Čókolom naďmama, čókolom naďapa.  V tévé Budapešť by teraz napísali VÉGE.