Yesterday‘s gone and I‘m gonna wash all that shit out off me... Po ďalšom poučnom dni v miestom ústave som sa vrátil neporušený na miesto môjho dočasného pobytu – na miesto na konci sveta skláňajúce sa nad bezodnou priepasťou nikým nedefinovaného ničoho kde sa voda sype a piesok leje, kde končia všetky cesty a električka sem ešte nikdy nezablúdila a pochybujem že sa jej to niekedy podarí – na Komárov, realitnými kanceláriami definovaný ako „pokojná štvrť“ mesta Brno. Nikto sa však nezmieňuje o tom, že Komárov je prakticky dedina, prdel sveta – horšie je na tom už snáď len Líšeň a Bystrc (ale tam majú aspoň priehradu :)))

 

Uprataná izba, chýbajúca zelená rastlina, iba usušené čínske čaje na chladničke hneď vedľa krabice so sieťovými káblami, kofola i celá zbierka prázdnych fliaš, škoricová milch reis, jablková detská výživa bez lepku, čo neobsahuje „chemické konzervačné látky, umelé farbivá ani arómu“ tu stoja predomnou nenápadne sa usmievajúc a mysliac si o všetkom len svoje, však nič nepovediac sú súčasťami môjho každodenného života tu...

 

Nebolo by to iné, keby som sa rozhodol inak? Ostať vo svojej rodnej zemi :)) a nepokúšať šťastie, ktorého nemám na rozdávanie, dokonca by som povedal že nestačí ani mne :)) niekde inde... Ale to by sa už nestali veci, ktoré ma nútia nad tým rozmýšľať... Všetko by bolo úplne ináč – a možno by už ani nebolo... V každom prípade – minulosť sa už nedá zmeniť (toto, ako elementárny axióm je jediná z mála istých vecí na Zemi) ale budem sa snažiť aby som to nikdy ani nechcel...

 

Budúcnosť je otvorená, tak prečo sa hrať len na kraji, keď mám celé pieskovisko len pre seba??? (May sound a bit egoistic :))) Formičky čakajú už dlho a ja som sa ešte len TERAZ rozhodol dať všetkému tomu piesku tvar, ktorý určí jeho funkciu – lietadlo bude vystavené vo vojenskom múzeu, koláč bude zjedený a v aute sa odvezie liliputánska piesková princezná na okraj spoločnosti... Nemá o sebe moc peknú mienku, alebo to len hrá – všetkých nás klame a my žijeme v nekonečnom omyle. A možno je to naozaj tak a vo svojej podstate je skutočne nešťastná – a možno to vie i ona, len z akéhosi dôvodu nemá sily zmeniť to. A možno ju už nudí všetka tá existencia filozofie a potrebuje niečo viac, ako len počúvať psychobláboly dvorného šaša. A možno si chce len zapáliť oheň zápalkami pre šťastie – a možno ho plánuje práve zahasiť. A možno chce tými zápalkami spáliť onen vzácny kus papiera, kde má sklerotický kúzelník napísané triky a takto spopolniť všetko tajomstvo a vrhnúť sa do skutočného života bez cruel intentions, plného len čistej vody z ľadovcov vyslovených prianí... A možno ani nechce, aby som na to všetko myslel... Spláchnuť náhodnú súhru a objavovať ďalšie harmonické situácie, niekde inde... Piesková princezná, ktorá nechce byť spoznaná do hĺbky svojej duše... A možno je všetko iba sen alebo odraz skutočného života, ktorý ešte len čaká na svoje objavenie.

 

 

 

 

I Noel to vystihol, ale ako to vedel??? Nevyzerá to moc neosobne? Nie je to všeobecný nič nehovoriaci zhluk slov, čo raz a navždy zmizne v tme minulosti a takto zabudnutý stráca svoj účel... Byť poslom dobrých správ sa už dnes moc nehodí ako práca na plný úväzok. Nič nie je isté, všetko je jedno veľké prekvapenie, balíček čakajúci na odbalenie, ktorý však ukrýva len vzduch, prípadne konštantu rýchlosti svetla vo vákuu, ako vyjadrenie jediného absolútna... A tu padá už všetka matematika a logika – v tomto okamihu sa dostávam k inej logike: 1 + 1 = 1... Nič nie je viac ako 1... Váha argumentov je NEKONEČNÁ, však ich dĺžka je NULOVÁ...