V tomto článku chcem povedať pravdu o jednom z najhlbších omylov kresťanských dejín a viery, medzi ktoré eucharistiu jednoznačne radím spolu s nepochopením Ježišových slov o delegovaní autority na odpúšťanie a zadržiavanie hriechov apoštolmi ľuďom, čo sa chystám rozpísať pravdepodobne v nasledujúcom článku.

Vopred upozorňujem všetkých čitateľov na dĺžku tohto článku, pretože v danej téme cítim za potrebné citovať celé pasáže z Božieho slova, ako aj na fakt, že si nehodlám brať servítku pred ústa a článok bude ostrý ako dobre vyzreté chilli. Mnohých z vás, ktorí sa odhodláte ho čítať, bude štípať a páliť v srdci ešte dlho potom ako ho dočítate. V úprimnom srdci, ktoré je ochotné skúmať veci Ducha. Ako Písmo hovorí: Vezmi a zjedz ju, vnútro ti naplní horkosťou, ale v ústach ti bude sladká ako med. (Zj 10.9b) – znamená to, že ak tie slová prijmete, zosladnú vám, pretože z plnosti srdca hovoria ústa, a keď Písmo hovorí, že v ústach budú sladké, musia zosladnúť najskôr v srdci.
Viem však, že mnohí z vás ani nedočítajú a odídu, pretože to bude pre nich príliš tvrdá reč.
Uvedomujem si, že v čase, keď Ježiš rozprával verejne svoje slová zaznamenané v 6. kapitole Jánovho evanjelia (ešte sa k nim dostanem), bolo pre mnohých tvrdou rečou počúvať, že majú jesť jeho telo a piť jeho krv. Bohom daný zákon zakazoval piť krv a rovnako tak kanibalizmus. Problém tých ľudí nebol ale v tom, že by nechceli večný život, ich problém bol v tom, že Ježiša nepočúvali poriadne a vôbec ho tak nechápali, že On nehovorí proti zákonu, o ktorom povedal, že ho neprišiel zrušiť.
Rovnako tak dnes mnohí z čitateľov nebudú rozmýšľať na celým kontextom článku a vôbec už nie nad kontextom Písma, preto mi neuveria. Je viem, že je to veľmi tvrdá strava.

A hoci prvá časť článku bude zameraná dosť na Písmo a niektorým sa môže zdať náročná na chápanie, tým, ktorí chcú jednoduché objasnenie, venujem časť pod čiarou, kde to, čo tvrdím, odvodím z jednoduchej logiky Božieho charakteru.

Toľko úvod. A teraz prejdem k veci...

Až v troch zo štyroch evanjeliách je spomínané, čo urobil Ježiš po poslednej večeri s apoštolmi.

Mt 26.26 Keď jedli, vzal Ježiš chlieb, dobrorečil, lámal a dával učeníkom hovoriac: Vezmite, jedzte! Toto je moje telo. 27 Potom vzal kalich, dobrorečil, dal im a riekol: Pite všetci z neho! 28 Lebo toto je moja krv [novej] zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. 29 Hovorím vám, že oddnes nebudem piť z tohto vínneho plodu až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.

Mk 14.22 Keď jedli, vzal (Ježiš) chlieb, po žehnal, lámal a dával im hovoriac: Vezmite [jedzte]: Toto je moje telo. 23 Potom vzal kalich, dobrorečil a dával im; a pili z neho všetci.24 Povedal im: Toto je moja krv [novej] zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých. 25 Veru, hovorím vám, že nikdy viac nebudem piť z tohto vínneho plodu až do onoho dňa, keď ho budem piť nový v kráľovstve Božom.

Lk 22.17 Potom vzal kalich, dobrorečil a povedal: Vezmite ho a deľte sa medzi sebou; 18 lebo hovorím vám, že odteraz nebudem piť z plodu vínneho kmeňa, až kým nepríde kráľovstvo Božie. 19 Nato vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás; to čiňte na moju pamiatku. 20 Apodobne (vzal) po večeri kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.

A nielen to. Ešte aj apoštol Pavol dostal priame zjavenie od vzkrieseného Ježiša, čo sa počas poslednej večere udialo – viď 1Kor 11.20-34. A túto časť Písma si tiež rozoberieme neskôr.

Viaceré dnešné denominácie veria a vyučujú, že chlieb a víno spoločnej večere Pánovej sú naozaj a doslova premenené telo a krv Ježiša Krista. Sú to napríklad rímsko-katolícka cirkev, grécko-katolícka cirkev, ale aj evanjelická cirkev augsburského vyznania. Obzvlášť rímsko-katolícka a grécko-katolícka však hovoria ešte niečo viac. Vyučujú, že „prijímanie“ (ako volajú obrad večere Pánovej oni) je v skutočnosti nekrvavou formou tej istej – doslova tej istej – obete Ježiša Krista na kríži, je to tá istá obeť, ktorá sa uskutočnila na Golgote. Čo je vraj možné vďaka tomu, že Boh je nad časovým rozmerom a teda aj Jeho obeť je večná a stále trvá. V prijímaní sa zhmotňuje, Kristus zostupuje z neba zas a znova do tejto obete. Je to sprítomňovanie golgotskej obete, ako hovoria. Eucharistia. Chlieb, ktorý pri tom používajú, nazývajú hostia a spomínanú premenu, ktorá je navyše signalizovaná zvonmi, keď farár držiac nad hlavou v rukách hostiu premieňa chlieb na telo Krista, volajú transsubstanciácia.

Ak by to tak ale bolo, potom sám Ježiš Kristus, aj apoštoli na mnohých miestach učili veci, ktoré nie sú v súlade s eucharistiou.
V prvom rade Boh cez Písmo dáva vedieť, že nenávidí, keď sa ľudia klaňajú pred čímkoľvek iným, než je On sám, svätoslúžia tomu a uctievajú. Či už je to stvorenie ako také, alebo ľudský výrobok. Ak teda hostia, alebo chlieb v iných denomináciách, nie je skutočným Kristom, učenie o tom, že je, je potom pred Bohom niečo neskutočne ohavné a klaňať sa tomu chlebu je jednoznačne modloslužbou, pretože je len rukami človeka upečený chlieb.
Pozrime sa teda, ako vzniká. Človek zaseje obilie, žnec ho zožne, mlynár zomelie, pekár upečie a nakoniec farár, ktorý ho „premení“. Kopec ľudí, ktorí sú potrební na to, aby Kristus mohol premeniť ten chlieb na svoje telo.
Ale Písmo hovorí:

Sk 17.24 Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch rukami vybudovaných 25 a nedá si slúžiť ľudským rukám, akoby dačo potreboval; veď On sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko.

Presne o tom hovorí Pán skrze proroka Izaiáša – stačí keď si kameň alebo drevo nahradíte obilím:

Iz 44.12 Kováč robí sekeru v žiari uhlia a kladivami ju formuje; kuje ju svojím silným ramenom; pritom vyhladne, tak že ani silu nemá, nepije vodu a unaví sa. 13 Tesár šnúrou meria drevo a obkresľuje ho tuhou; pracuje na ňom dlátami a kružidlom ho obkresľuje; urobí z neho podobu muža ako statného človeka, aby býval v dome. 14 Vytne si cédre, priberie cér a dub a vyberie si spomedzi lesných stromov; zasadí smrek, ktorému dážď dáva vzrast. 15 Potom poslúži človeku ako palivo; zoberie si z neho a zohreje sa, ba založí oheň a upečie si chlieb; aj boha zhotoví z neho a pokloní sa; spraví z neho tesanú modlu a padne pred ňou. 16 Polovicu z neho spáli ohňom, nad druhou polovicou upečie mäso, zje pečienku, nasýti sa, aj sa zohreje a povie: Ach, zohrial som sa a cítim žiar. 17 Zo zvyšku urobí boha, svoju modlu, padá pred ňou, klania sa a modlí k nej: Zachráň ma, lebo si mojím bohom. 18 Nevedia a nechápu, lebo majú zalepené oči, aby nevideli a aby ich srdcia nezmúdreli. 19 Nepripustí si to k srdcu, nechápe to a neuvažuje tak, žeby povedal: Polovicu z neho som spálil ohňom, aj chlieb som si upiekol na jeho uhlíkoch, upiekol som mäso a zjedol som ho a zo zvyšku som zhotovil ohavnosť; kľakám pred dreveným klátom.

Ďalšia vec je spôsob ako rozlišuje Boh (a nie človek) medzi tým, čo je sväté a čo nie, čo je dôležitejšie a čo menej:

Mt 23.16 Beda vám, slepí vodcovia, ktorí hovoríte: Kto by prisahal na chrám, to je nič, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho viaže. 17 Blázni a slepci, čože je viac: či zlato, a či chrám, ktorý posväcuje to zlato? 18 A zase: Kto by prisahal na oltár, to je nič; ale kto prisahá na dar na ňom, to ho viaže. 19 [Blázni a] slepci! Čože je viac: či dar, a či oltár, ktorý ten dar posväcuje? 20 Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň aj na všetko, čo je na ňom; 21 a kto prisahá na chrám, prisahá naň aj na Toho, kto prebýva v ňom; 22 a kto prisahá na nebo, prisahá na trón Boží aj na Toho, kto sedí na ňom.

- znamená to, že chrám Boží je viac ako ľuďmi prinesené dary v ňom a oltár je viac ako ľuďmi prinesená obeť na ňom. Nemôže to byť teda Boh, ktorý sa obetuje v ľuďmi postavenom chráme na ľuďmi postavenom oltári, pretože Ježiš vošiel nie do pozemského chrámu so svojou obeťou, ale do nebeského, nie do obrazu chrámu, ale do skutočného, ktorý je v nebi.

Ag 2.11 Takto hovorí Hospodin mocností: Vyžiadaj si od kňazov poučenie o tomto: 12 Keby niekto v rožku svojho rúcha niesol posvätné mäso, a rožkom svojho rúcha by sa dotkol chleba, niečoho vareného, vína, oleja a akéhokoľvek pokrmu, či to bude posvätné? Kňazi odpovedali: Nie! 13 Nato povedal Aggeus: Keby sa niekto poškvrnený mŕtvolou dotkol toho všetkého, či to bude poškvrnené? Kňazi odpovedali: Bude poškvrnené.

Nesvätý kostol nemôže posvätiť chlieb a v zmysle Mt 23.16 by to tak malo byť. Nie naopak. Prečo hovorím nesvätý kostol? Pretože v skutočnosti Mojžišov stánok či Šalamúnov chrám boli len obrazy toho nebeského a vždy bol v histórii iba jeden. Hospodin karhal Izrael, keď obetovali všelikde na výšinách a nie v tom jedinom pozemskom chráme, za čias kráľov stávajúcom v Jeruzaleme. Po mestách neboli chrámy, iba synagógy – modlitebne. Znamená to, že ani dnes žiaden kostol nie je Boží chrám, v ktorom by bolo možné v súlade s Božím slovom konať obete. Sú to iba modlitebne, miesta, kde sa ľudia schádzajú na modlitby a počúvanie kázní. Božie slovo  hovorí, že Jemu nie je možné postaviť chrám ľudskými rukami (Iz 66.1; Sk 7.49; Sk 17.42). Aj tie, ktoré boli v minulosti, boli iba obrazom toho, ktorý je v nebi. Presne ako hovorí Písmo:

Žid 9.22 A podľa zákona temer všetko sa očisťuje krvou, a bez vyliatia krvi niet odpustenia.23 Potrebné je teda, aby podoby nebeských vecí boli takýmito (prostriedkami) očistené, ale samy nebeské veci treba očisťovať lepšími obeťami, než sú tamtie.24 Lebo Kristus nevošiel do svätyne rukou urobenej, ktorá je len obrazom pravej, ale (vošiel) do samého neba, aby sa teraz zjavil pred Bohom ako náš zástanca. 25 Ani nie preto, aby sa opätovne obetoval ako veľkňaz, ktorý vchádza do svätyne každý rok s cudzou krvou. 26 Veď inak by musel trpieť znovu a znovu od stvorenia sveta. A On sa zjavil raz pri skončení vekov, aby svojou obeťou zahladil hriech. 27 A ako je ľuďom uložené raz umrieť a potom príde súd, 28 práve tak aj Kristus, raz už obetovaný, aby niesol hriechy mnohých, druhý raz sa zjaví bez hriechu tým, čo Ho očakávajú na spasenie.

Práve v tejto pasáži je tiež veľmi jasne napísané, že takmer všetko sa v súlade so zákonom očisťovalo krvou – a to platilo nielen o ľuďoch, ale aj o iných veciach – napríklad oltár, či niektoré obete (napr. potravinového charakteru), dom a podobne. Voda nezmýva hriech, to musí krv.
Kvôli Adamovmu a Evinmu hriechu v raji bola preliata krv prvej obete, keď Boh zabil zviera, aby ich mohol zaodieť do kože toho zvieraťa. Obeť musí vyliať krv, ak má zmyť hriech.
Takže žiadne také ako nekrvavá obeť nie je Bohu prijateľné. Ako s tým súhlasí Pavlovo: „vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, rozumnú to službu Bohu“ (Rim 12.1), vysvetlím neskôr.

Teraz by som chcel upriamiť pozornosť na to, čo je v posledne citovanej pasáži (Žid 9.22-28) nesmierne dôležité –Kristus sa obetoval JEDINÝ KRÁT a jeho obeť bola DOKONANÁ. Skončila. Už viacej nepokračuje. Už nemusí neustále trpieť, On vytrpel už všetko. Písmo o tom hovorí viackrát:

Žid 7.21 ale On s prísahou Toho, ktorý mu povedal: Prisahal Pán, a neoľutuje to: Ty si kňaz naveky - 22 natoľko sa Ježiš stal zárukou lepšej zmluvy. 23 Zatiaľ z tamtých stávali sa kňazmi mnohí, lebo im smrť prekazila zostať: 24 On však, pretože zostáva naveky, zastáva kňazský úrad, ktorý neprechádza na iného. 25 Preto aj môže dokonale spasiť tých, čo skrze Neho pristupujú k Bohu, keďže vždy žije, aby sa prihováral za nich.26 Takého veľkňaza sme aj potrebovali: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov a vyvýšeného nad nebesá, 27 ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obeť najprv za svoje a potom za hriechy ľudu. Lebo urobil to raz navždy, keď samého seba obetoval.

Žid 10.11 A potom, každý kňaz tam stojí každý deň, koná bohoslužbu, znovu a znovu prináša tie isté obete, ktoré nikdy nemôžu zahladiť hriechy. 12 On však priniesol iba jednu obeť za hriechy, posadil sa navždy po pravici Božej 13 a teraz už čaká, kým Mu Jeho nepriatelia nebudú položení za podnož. 14 Lebo jedinou obeťou navždy zdokonalil tých, čo sa dajú posvätiť. 15 Dosvedčuje nám to aj sám Duch Svätý, lebo po slovách: 16 Toto je zmluva, ktorú uzavriem s nimi, až uplynú tie dni, hovorí Pán: Svoje zákony im vložím do sŕdc a vpíšem im ich do mysle 17 a na ich hriechy a na ich neprávosti viacej nepomyslím. 18 Kde sú však hriechy odpustené, niet už viac obetí za hriechy.

Jn 19.28 Potom vidiac, že je už všetko dokonané, aby sa naplnilo Písmo, povedal Ježiš: Žíznim! 29 A bola tam nádoba plná octu. Hubku teda, plnú octu, nasadili na yzopovú tyč a podali Mu k ústam. 30 Ako Ježiš okúsil ocot, riekol: Dokonané! A nakloniac hlavu, odovzdal Ducha (Bohu).

Ježiš Kristus RAZ zomrel, zostúpil k zosnulým (1Pt 3.18-19; 1Pt 4.6), bol vzkriesený a už nikdy viac neumiera, čo okrem tých pasáží z listu Židom, ktoré som citoval, Písmo hovorí viackrát a vždy veľmi rozhodne.

Rim 6.9 Lebo vieme, že Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad Ním.

Preto Ho už nemôžeme uctievať v tele, ale v Duchu a v pravde (Jn 4.23-24).

2Kor 5.16 Takže nepoznáme odteraz nikoho podľa tela. Ak sme Krista aj poznali podľa tela, teraz (Ho) už nepoznáme.

Takže si to zatiaľ zhrnieme:

- Boh nenávidí, keď človek klania veciam, či už je to stvorenie alebo ľudský výtvor (2. prikázanie – Ex 20.4-6),
- Ježiš umrel iba jediný krát,
- jeho obeť bola dokonaná,
- smrť nad ním už nemá moc, už viacej neumiera,
- ako kňaz vstúpil do pravého chrámu, nebeského, nie do jeho pozemského obrazu,
- synagógy ani kostoly nie sú Božím chrámom s autoritou na vykonávanie obete za hriech, taký chrám je iba jeden, takže nie je možné konať ďalšie obete za hriech,
- bez vyliatia krvi nie je možné odpustenie hriechov, takže Bohu nie je prijateľná akási nekrvavá obeť

A teraz si vysvetlíme pasáž zo 6.tej kapitoly Jánovho evanjelia – a urobíme čosi, čo asi urobil málokto z vás – zasadíme ju do kontextu, totiž – pozrieme sa na všetky slová, ktoré Ježiš v tej situácii povedal:

Jn 6.26 Ježiš im povedal: Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. 27 Usilujte sa nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo ten potvrdil Boh Otec. 28 Povedali Mu teda: Čo robiť, aby sme konali skutky Božie? 29 Ježiš im odpovedal: Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal. 30 Povedali Mu: Aké znamenie ukážeš, aby sme videli a verili Ti? Čo Ty robíš? 31 Naši otcovia jedli mannu na púšti, ako je napísané: Chlieb z neba dal im jesť. 32 Ježiš im povedal: Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš dal vám chlieb z neba, ale môj Otec dáva vám pravý chlieb z neba; 33 lebo to je chlieb Boží, ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život. 34 Povedali Mu na to: Pane, dávaj nám vždy tento chlieb. 35 Riekol im Ježiš: Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. 36 Ale povedal som vám: Aj ste ma videli, a neveríte. 37 Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne, a kto prichádza ku mne, nevyhodím ho; 38 veď nezostúpil som z neba, aby som konal svoju vôľu, ale vôľu Toho, ktorý ma poslal, 39 a vôľa Toho, ktorý ma poslal, je, aby som nič nestratil z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. 40 Lebo to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. 41 I reptali Židia proti Nemu, že povedal: Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba. 42 A hovorili: Nie je to Ježiš, syn Jozefov, ktorého otca a matku poznáme? Ako teraz hovorí: Zostúpil som z neba? 43 Ježiš im odpovedal: Nereptajte medzi sebou. 44 Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal, a ja ho vzkriesim v posledný deň. 45 V prorokoch je napísané: Všetci budú vyučení Bohom; každý, kto počul Otca a učí sa, prichádza ku mne. 46 Niežeby niekto bol videl Otca, jedine Ten, kto je od Boha, videl Otca. 47 Veru, veru, hovorím vám: Kto verí [vo mňa], má večný život. 48 Ja som chlieb života. 49Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli. 50 To je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel. 51 Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky; a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta. 52 I hádali sa Židia medzi sebou: Ako nám tento môže dať jesť [svoje] telo? 53 Riekol im Ježiš: Veru, veru, hovorím vám: Ak nejete telo Syna človeka a nepijete Jeho krv, nemáte života v sebe. 54 Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. 55 Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. 56 Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. 57 Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem skrze Otca, aj ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa. 58 To je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, nie aký jedli otcovia, a umreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky. 59 Toto povedal, keď vyučoval v synagóge v Kafarnaume. 60 Vtedy mnohí z Jeho učeníkov, ktorí to počuli, povedali: Tvrdá je táto reč, kto ju môže počúvať? 61 Keďže Ježiš vedel sám od seba, že Jeho učeníci reptajú na to, povedal im: Toto vás pohoršuje? 62 A čo, keď uvidíte Syna človeka, ako vystupuje tam, kde bol predtým? 63 Duch je, ktorý obživuje, telo nič neosoží. Reči, ktoré som vám hovoril, sú duch a život. 64 Ale medzi vami sú niektorí, čo neveria. Ježiš totiž od počiatku vedel, ktorí sú neveriaci a kto Ho zradí. 65 I riekol: Preto som vám hovoril, že nikto nemôže prísť ku mne, len ak by mu to dal Otec.

Všimnite si, prosím, v akej situácii to Pán rozprával ľuďom. Jednalo sa o situáciu, keď išli za Ním ľudia kvôli tomu, že videli ako rozmnožuje chlieb. Išli za Ním Z POHODLNOSTI – toto moje vyjadrenie si, prosím, zapamätajte, pretože ho ešte použijem. Z pohodlnosti, že ich nasýti vždy, keď budú chcieť. Môžu si v srdci nosiť všetko možné a On ich nasýti. O tom hovorí verš 26. Nesmierne dôležité pre pochopenie toho, čo Ježišovi na tom prekážalo, a prečo kázal tak tvrdo, ako kázal.
Ježiš začal hovoriť o tom, že majú hľadať duchovný pokrm a nie telesný, opakujem – duchovný, nehmotný a neviditeľný. Duchovný chlieb Božieho kráľovstva.
A vieme, že:

Rim 14.17 Lebo kráľovstvo Božie nie je jedenie a pitie, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.

Pozrite sa na verš 35: Riekol im Ježiš: Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.
- prichádzať znamená jesť a veriť znamená piť. To je prvá vec. Absolútne kľúčová vec. Ak Božie kráľovstvo nie je o jedení a pití, nemôže byť o chlebe a víne v zmysle fyzického požívania.
Ježiš Kristus práve povedal tajomstvo a nikto si to ani len nevšimol – povedal, že Božie Slovo.
Lebo:

Nie (samým) chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. (Mt 4.4)

Ježiš ponúka seba ako SLOVO, nie ako fyzický chlieb. Boh nepôjde proti svojmu zákazu kanibalizmu, ktorý dal v zákone! Toto je presne o tom, čo sa udialo už pri Jeho vtelení, totiž:

Jn 1.14 A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy.

Ježiš práve povedal, že je Boh! Že On, Slovo vychádzajúce z úst Otcových, je to, čo im prináša večný život, ak Ho prijímajú. Súhlasne s tým znie Ježišovo „toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“, povedané pri poslednej večeri – predstavte si Ježiša, ktorý FYZICKY drží ten chlieb, čo znamená, že to nemohol myslieť na svoje fyzické telo, ale na to, ako sa Jeho telo roztrhlo (viď Žid 10.20) – presne podľa toho, ako zmluvu treba robiť (viď 1M 15.17). Práve pre toto je dôležitým prvkom večere Pánovej LÁMANIE chleba. Kto vypustí z večere Pánovej lámanie, nemôže rozumieť tomu, o čom Pánova večera je.
K tomu lámaniu sa ešte vrátim, teraz však upriamim vašu pozornosť na verš Jn 6. 63 - Duch je, ktorý obživuje, telo nič neosoží. Reči, ktoré som vám hovoril, sú duch a život.
Toto Ježiš vyhlásil práve v kontexte slov, kde hovorí o tom, že treba jesť Jeho telo. Ak je chlieb telo, tak nič neosoží! Preto, aby učeníkom, ktorí ostali pri Ňom, keď už všetci ostatní odišli, vysvetlil o čom vlastne rozpráva. Aby ich nenechal na pochybách vo falošnej viere, že sa predsa len jedná o kanibalizmus, hoci premenený, keď telo bude vlastne chlieb. Nie!
Ježiš jednoznačne vysvetľuje, že SLOVÁ, ktoré rozpráva (telo a krv) sú: DUCH a ŽIVOT.
Že On je to totiž Slovo, oživené Duchom, ktoré dáva život. Písmo hovorí, že život je v krvi – príliš nápadná zhoda, než aby sme ju mohli ignorovať. Život v Bohu je ten nápoj, ktorý máme piť. Je to Duch Svätý, ktorý preteká údmi tela Kristovho, ktorým je na zemi dnes už len cirkev.

1Kor 12.13 Veď aj my všetci v jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom.

Čo teda Ježiš myslel tým „toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“? Presne to, že ako On bol obetovaný pre každého z nás, tak každý z nás ma právo pri lámaní chleba na svoju skyvu chleba, pretože On jeden bol akoby roztrhaný pre každého jedného z nás. Tým sa stáva lámanie nesmierne podstatné a nie je správne ho vypustiť z večere Pánovej. Ďalšia vec, ktorú tým Ježiš hovorí, je to, že On je Slovo, ktoré Duchom oživí každého. On má slovo života pre každého osobne. Každému dá večný život. A ku každému chce prísť osobne. Žiadny prostredníci, ak neprijímaš Slovo od Ducha priamo, ak nemáš kontakt s Duchom Božím, nemáš večný život.
Ježiš nehovoril iba o fyzickom tele, o svojom človečenstve, ktoré bolo obetované na Golgote, Ježiš hovoril aj o svojej Božej prirodzenosti, ktorá sa obetovala za nás, tá totiž zaručila, že Jeho obeť, obeť Nekonečného, má nekonečný vykupiteľský rozsah, aby platila navždy napriek svojmu jednorazovému a v čase dokonanému skutku obete. Preto môžeme mať istotu, že sa za nás obetoval Boh a nie iba konečný človek.

Ježiš Kristus vo svojom vtelení bol konečný človek. Nemohol byť na všetkých miestach naraz. To je problém fyzického tela – je iba jedno. Práve preto nemôže byť pravdou, že zostupuje naraz do miliónov hostií.

Ďalšou vecou je fakt premeny Jeho tela. Ježiš bol vzkriesený ako nový muž. Mal to isté telo – ostali mu jazvy a rany, ktoré mu spôsobili ľudia pri ukrižovaní, ale bolo natoľko iné, že ho nespoznali vlastní učeníci ani vtedy, keď nežiaril v plnej sláve ako to čítame v Zjavení Jána.
Prečo to spomínam? Pretože aj v tomto vzkriesenom tele, ktoré malo moc nad hmotou (zjavil sa v zamknutej miestnosti a bolo možné sa Ho dotknúť a vložiť ruky do Jeho rán), sa zjavoval tiež vždy iba na jednom mieste naraz.

„Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“ je o skutočnosti, že každý máme podiel na Jeho smrti a každý máme prístup k milosti odpustenia hriechov. Je to o tom, že sa neobetoval pri poslednej večeri, ale na druhý deň na Golgote. Je to o tom, že sa neobetoval iba ako človek, ale aj ako Božie Slovo, ku ktorému máme prístup skrze Ducha Božieho.

Večera Pánova nie je o Jeho znovuobetovaní, ale o zvestovaní toho, čo urobil. O lámaní chleba a spoločnom pití z jedného kalicha. Nie je to Jeho telo a nie je to Jeho krv, je to pripomienka na to, čo urobil, aby sme pristupovali k Nemu skrze Jeho Ducha, ktorý dáva život.
O tom je lámanie. A ešte o niečom viac:

1Kor 11.20 Keď sa teda vy schádzate, to nie je požívať večeru Pánovu; 21 lebo pri jedení každý si predloží svoju večeru, a potom jeden hladuje a druhý sa opíja. 22 Nuž, či nemáte vlastných domov, kde by ste jedli a pili? Alebo či cirkev Božiu chcete znevážiť a zahanbiť tých, čo nič nemajú? Čo vám na to povedať? Pochváliť vás? Za to vás nechválim! 23 Lebo ja som prijal do Pána, čo som vám aj odovzdal: Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, 24 akeď dobrorečil, lámal a riekol: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás [vydáva]; to čiňte na moju pamiatku! 25 Podobne po večeri (vzal) aj kalich a riekol: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi: to čiňte, kedykoľvek budete piť, na moju pamiatku! 26 Lebo kedykoľvek by ste jedli tento chlieb a pili z kalicha, zvestujete smrť Pánovu, kým nepríde! 27 Preto ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil z kalicha Pánovho, previní sa proti telu a krvi Pánovej. 28 Skúmaj sa teda, človeče, a tak jedz z chleba a pi z kalicha; 29 lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva telo [Pánovo]. 30 Preto je medzi vami mnoho slabých a nemocných, a mnohí odumierajú. 31 Keby sme sa totiž sami súdili, neboli by sme súdení; 32 tým však, že sme súdení, Pán nás vychováva, aby sme neboli odsúdení so svetom. 33 Atak, bratia moji, keď sa schádzate jesť, čakajte na seba! 34 Ak je niekto hladný, nech sa naje doma, aby ste sa neschádzali na odsúdenie. A ostatné zariadim, keď prídem.

Práve vo veršoch 21-22 a 34 Pavol ukazuje, čomu verili prvotní kresťania. Neverili, ze vecera Panova je doslovné obetovanie Ježiša, pretože inak by si ju nemohli popliesť so spoločným stolovaním a hodovaním!
A Pavol ich ani nenapomína za to, že tomu neveria, lebo sám nazýva chlieb chlebom (v. 26-28). To, kvôli čomu korintských napomína je to, že nerozumejú, že obetovaním Ježiša Krista sme dostali možnosť STAŤ SA JEHO SÚČASŤOU, stať sa súčasťou Jeho nového tela. To, preto Ho učeníci nespoznali. Lebo Jeho nové telo má nový rozmer – má schopnosť rásť. Tým, keď niekto prijíma vierou v Ježiša svoj podiel na Jeho ukrižovaní, a zvestuje to tým, že si berie svoju skyvu chleva a hlt vína z kalicha, tým sa stáva ďalším údom Kristovho nového tela.

Tela, nad ktorým už smrť nemá moc. Duchovného tela, o ktorom píše Pavol v 1Kor 15. Preto, keď Písmo hovorí o cirkvi ako o tele Kristovom, nie je to ďalšie telo, je to to isté telo.
Preto Písmo hovorí „nežijem už ja ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2.20) a mnohé a mnohé podobné vyjadrenia.
Preto Ježiš povedal Pavlovi - keď ešte ako Saul prenasledoval cirkev - „prečo MA prenasleduješ?“!

Preto si môžeme byť istý večným životom, pretože sme údmi Jeho nového tela. A hoci každý osve sme mnoho údov, dokopy sme jedna jediná cirkev – súčast Kristovho nového tela. Sme telo Kristovo. Nie je mnoho cirkví, je len a len jedna. O tom, čo je cirkev som už napísal článok Čo je cirkev.
A toto je presne to, kvôli čomu Pavol napomína korintských – že nerozoznávajú telo Kristovo – svojich bratov a sestry! Neúctivým správaním sa k sebe navzájom ubližujú iným údom.

Fil 3.3 Veď my sme obriezka, my, ktorí v Duchu Božom vzývame (Boha) a chválime sa v Kristovi Ježišovi; my, ktorí nedúfame v telo

To my sme telo Kristovo, my, ktorí nedúfame v telo (chlieb), ale sme napojení jedným Duchom na Ježiša Krista. Isteže to dúfanie v telo Pavol myslí v kontexte trochu inak, ale rozhodne sa to dá nazvať „spoliehaním sa na obrady“.
Práve toto spoliehanie sa na obrady, totiž na to, že „prídem a prijmem Ježiša v oplátke a mám zase život“ je presné naplnenie toho, čo som hovoril, že si máte zapamätať: POHODLNOSŤ. Ľudia, ktorí veria, že prijímajú Ježiša v chlebe, sú pohodlní hľadať skutočnú vieru, sú pohodlní hľadať Ducha Božieho. Sú pohodlní prijímať bratov a sestry s vedomím, že sú súčasť tela Kristovho. Neveríte? Pozrite sa vôkol seba, koľko katolíkov je takých. Spoveď a prijímanie a všetko je v suchu.

Raz som sa pýtal jedného oduševneného katolíka, čo si myslí o človeku, ktorý práve zjedol hostiu a vyjdúc z kostola pohrdne kresťanom z inej denominácie a odmietne ho, či taký prijal Krista alebo nie. Okamžite mi odpovedal, že prijal.
To je ale presne proti Písmu,

lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel? (1Jn 4.20)

Sľúbil som vám vysvetliť Rim 12.1 – to, že nás Písmo vyzýva byť živými obeťami, totiž ako je možné byť obeťou bez vyliatia krvi. Je to jednoduché...

1Pt 2:5 a aj vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.

Jednak sa jedná o duchovnú obeť, a vydať svoje telo v takúto obeť znamená „krvácať“ duchom – to je ten krst ohňom, ktorý Písmo spomína, a nie je to obeť na odpustenie hriechov za iných ľudí. Je to posvätenie. Je to očisťovanie života uvádzaním vlastného tela v poslušnosť duchu.  A že pri tom „krvácame“ a ziapeme od bolesti je isté. Ale je to vnútorné očisťovanie, a tak aj vnútorne krvácame.

Písmo neučí, že utrpenie ľudí v cirkvi je podielom na vykupiteľskej zásluhe Krista. Keď Pavol píše v Kol 1.24 „Teraz radujem sa vo [svojich] utrpeniach pre vás a na vlastnom tele doplňujem, čo chybuje zo súženia Kristovho pre Jeho telo, ktorým je Jeho cirkev“, nemyslí tým, že Kristus musí ešte stále trpieť, ale hovorí presne o tom duchovnom spojení, v ktorom sme skrze Ducha Pánovho a toto utrpenie nie je výkupné. Bližšie o tom je rozpísané v článku Duchovne spojení.

======================================================

A teraz to slúbené jednoduché vysvetlenie...

Pán Ježiš povedal:

Mk 7.18 Povedal im: Či aj vy ste takí nerozumní? Či nechápete, že nič nemôže poškvrniť človeka, čo zvonku vchádza do neho? 19 Lebo nevchádza mu do srdca, ale do brucha a odtiaľ vychádza do stoky; a tým vyhlásil každý pokrm za čistý.

Mt 15.17 Či nechápete, že všetko, čo vchádza do úst, ide do brucha a vyhadzuje sa do stoky?

Ak niečo, čo človek zje, nemôže človeka poškvrniť, tým menej ho to môže posvätiť - v súlade s vyššie citovaným Písmom z Ag 2.11-13!

A ak si niekto myslí, že zjedením hostie prijal Ježiša, tak musí žiť s faktom, že tá hostia sa zmení na ľudský výkal a skončí v žumpe. Myslíte si, že je to hodné Ježiša?
Ak áno, úprimne vás ľutujem.

Pretože

Gal 6.8 Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu; kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život.

Raz som v jednom katolíckom televíznom programe videl niečo veľmi zaujímavé. Lepšie povedané počul. Komentátor programu rozprával:

"Boh, ktorý zostúpil z nebies k nám, vzal si na seba telo človeka, obetoval sa za nás a v posledný večer pred svojou smrťou NAŠIEL SPôSOB, ako s nami stále prebývať - keď ustanovil sviatosť eucharistie."

Nuž, zopakujem sa, čo som už hovoril predtým - keby satan hovoril čistú lož, nikto by mu neuveril, takí sprostí zase nie sme. On povie kusisko pravdy, ale to rozuzlenie povedie iným smerom, než aby to bola pravda. Ježiš žiadny spôsob, ako prebývať s nami, hľadať nemusel, On veľmi dobre vedel, že bude vzkriesený, posadený Otcovi po pravici a na zem pošle Svätého Ducha, ktorý bude prebývať v nás.

To, čo v tej relácii odznelo, jasne potvrdzuje, že veriť v eucharistiu vôbec nevyžaduje od človeka ani vieru v Ježišove vzkriesenie, ani túžbu hľadať Ducha Svätého vlastným srdcom.

Viem, že mnohí z tých, čo toto začali čítať a dokonca aj niektorí z tých, čo sa dopracovali až k týmto riadkom, odvrhnú tento článok ako blud, ja však viem, čo píšem a osobne vám môžem potvrdiť, aké ohromne mocné je duchovné pozadie bludu v tejto otázke, nie je to výmysel ľudského učenia, je to démonické učenie.


A práve preto je to také mocné.

Modlím sa, aby každý z vás, ktorí úprimne túži spoznať pravého Krista a spoznávať Ho viac a viac, bol vyslobodený z tejto ohavnej moci lži za tým, aby ste v plnosti mohli spoznávať nádheru samotného a jedinečného Krista
a neoslavovali "šťanky", ktorými vás častujú démoni, mysliac si, že je to Duch Boží, ktorý sa vás dotýka. Žehnám vám slobodu v Kristovi.