V chatovej oblasti Hodruša – Hámre, stála jedna celkom milá chata. Táto ,,chatička,, bola obývaná len pár letných dní, takže v nej väčšinou vládol mimoriadny pokoj. Presne taký, aký potreboval malý plch Oliver. No vlastne on ani nebol taký malý. Ak by sme prepočítali plšie roky na človečie, mal by práve 17. Jeho rodina bývala v chate už dlhé roky. On tu je teraz ale sám. Rodičov mu zabila divná kovová rúúra, z ktorej pekelnou rýchlosťou vyletela nejaká čudná gulička a zavŕtala sa to tela jeho otca. O rok neskôr aj matky a všetkých jeho súrodencov. Oliver sa preto ľudí bál a neukazoval sa im na oči. Vždy, keď na pár dní prišli, schoval sa do svojho pelieška na povale a tam mlčky čučal. Bál sa, aby ho nezačuli.

Ľudia tu teraz ale neboli. Prekvitala jar a ľudské mláďatá sa museli trápiť v podradných vzdelávacích inštitúciách. Oliver si teda pokojne behal po celej chate bez najmenších stresov. O svoj život sa prestal báť. Pri vyvraždení jeho rodiny sa s možnou smrťou vyrovnal. Lenže jeho problémom boli časté depresie. V lese mal plno známych a priateľov a vlastne mu nič nechýbalo. Lenže on stále nevedel prísť na podstatu života. Nevedel prečo žije. Nevedel, kam to všetko smeruje a čo má v živote dosiahnuť, aby bol konečne šťastný.   Oliver bol veľmi pekný a pestovaný plch. Páčil sa mnohým plšiciam. Nedá sa povedať, že by sa ony jemu nepáčili, lenže nemohol nájsť takú, ktorá by bola výnimočná. Všetky boli na jedno kopyto. Vyfintené trapane, ktoré si mysleli, že ho zaujmú svojím ,,kúlovým,, správaním. Oliver mal tendenciu hovoriť vždy, čo si myslí a neklamať. Teda, pokiaľ sú priaznivé podmienky. Lenže, keďže to bol veľmi dobrý plch s vnútornou krásou, bol k nim milý a zdorilý. A samozrejme si nechcel pokaziť reputáciu.

Svitalo. Slnečné lúče sa prevŕtavali štrbinami v strechce. Slnko Olivera zobudilo. Natiahol svoje vyšportované telo plus dlhý chvost do maximálnej dĺžky a cez dierku vystrčil hlavu von. Počasie bolo priaznivé. Slniečko hrialo a nefúkal vetrík. Prestrčil sa celý von a namieril k blízkemu potôčiku pri chatke. Dal si ranný kúpeľ, pri čom rozmýšľal nad udalosťami nasledujúceho dňa. Večer sa konala veľká lesná discoshow. Mal prísť ,,dídžej medveď,, zo susedného lesa, čo medzi Oliverovými kamošmi rozpútalo senzáciu. Každý sa na večer tešil. Oliver to ale nepokladal za také úžastné. Bude to také ako vždy. Nabehnú do baru K LÍŠTIČKE, kde dnes bude aj plno iných zvierat, ktoré ho asi najskôr budú chcieť zožrať. No ale ... Oliver bol presvedčený o tom, že čím viac času bude tráviť sám, tým viac bude rozmýšľať nad otázkami tohto tajomného života. Preto si dal predsavzatie, že na akciu určite pôjde. Jeho najlepší kamarát plch Róbertko, sa mu snažil za každú cenu dohodiť plšicu. Oliverovi to liezlo na nervy, lebo už všetky plšice poznal. Deprimovalo ho, že medzi nimi nie je jedna jediná, do ktorej by sa mohol zaľúbiť. Preto si svoj životný cieľ – zaľúbiť sa – zrušil. Skúšal nájsť hodnoty v niečom inom. Lenže prichádzal na to, že mu láska chýba. Dospel k názoru, že plch lásku potrebuje. A to ho deprimovalo ešet viac. 

Večer sa k Oliverovi domov nasnoril jeho načančaný kamoš Róbertko. Bol od vzrušenia celý bez seba, lebo okrem toho, že má jednu partnerku v zahraničnom lese, kde študovala lúskanie šišiek, sa pripravoval zbaliť nejakú novú ,,kosť,,. Oliver jeho správaním nebol nadšený ale nechal si to pre seba, pretože z Róbertka páchol alkohol.

 Keď prišli do baru, bol už takmer plný. Na zemi sa stretli obyvatelia lesa väčšieho vzrastu. Plchovia mali stanovisko na druhom poschodí vysokej jedličky. Sedeli na konárikoch a natriasali sa v rytme popovej hudby. Róbertko dotiahol Olivera k skupinke mladých plšíc. Začal sa im vtierkať do priazne, čo prišlo Oliverovi maximálne prízemné. Svoju zlú náladu chcel vyriešiť kvapkou alkoholu. S plšicami si otvorili fľašku žaľuďového nektáru a spolu sa opíjali. Po Oliverovi sa začala cápať nejaká punkerka, z ktorej mal husiu kožu. Nalial si teda ešte trošku a s pohárikom v ruke nepozorovane odskackal na najvrchnejšie poschodie, odkiaľ bol krásny výhľad na jazero. Sedel tam s nektárom a svojimi myšlienkami asi hodinu. Potom začul nejaký praskot. Niekto sa tam za ním štveral. Oliver počkal, kým sa to čudo ukáže. Z konárikov sa vynorila uplakaná tvár činčily. Oliver sa zľakol, pretože také zviera nikdy nevidel. Činčila sa spýtala :

-         Aj ty sa ma bojíš? – a skryla si tvár do dlaní.

Oliver si uvedomil, že to asi od statočného samca nebolo vhodné, tak sa ospravedlnil.

-         Prepáč mi to. Ale ja som ťa tu nikdy nevidel. Si ma len vyrušila v premýšľaní.

-         To mi je naozaj ľúto. Nepoznáš ma, lebo som utečenec. Prišla som sem až z chilských Ánd. Volám sa  Koko.

-         Teší ma, ja som Oliver.

Podali si ruky a Koko mu vyrozprávala o celej svojej ceste a o tom, že v Chille nemohla vydržať. Chcela odtiaľ vypadnúť, pretože tam nebola šťastná. Oliver ju upozornil, že šťastie nezávisí tak celkom od toho, kde sa nachádza. Závisí to od nej samej a potom ešte lásky, ktorú každý potrebuje mať vôkol seba. Koko povedala, že na lásku nemá šťastie. Oliver povedal to isté. Rozprávali sa tam až do rána. Potom Oliver Koko odprevadil domov  a pobral sa spať.

      Oliver sa zaľúbil. Koko tiež. Začali spolu chodiť. Ich lásku každý v lese odsudzoval, pretože u nich nebolo prípustné, aby spolu chodili zvieratá iného druhu. Ale tí dvaja zdolávali všetky prekážky. Svet bol zrazu pre oboch nádherný. Boli spolu mesiac, dva. Lenže potom Koko dostala papiere z lesného veľvyslanectva, kde si musela zariadiť slovenské občianstvo. Bola to polročná služobná cesta statočnej malej činčily až do Tatier. Oliver ju bol odprevadiť po hranicu ich lesa a potom sa rozlúčili. Nevedeli si ten polrok jeden bez druhého predstaviť.

-         Ja ťa budem vždy ľúbiť. Aj keď sa tento dlhý čas neuvidíme. Budem na teba mysieť každý deň, každú noc, kažú hodinu, minútu, sekundu....

-         Milujem ťa Koko.  Počkám ťa tu, aj keby hrmelo. Naša láska je večná. Nikdy ťa neopustím  a keď prídeš, budeme mať spolu deti. – Kričal oliver a pozeral sa na Koko, ako so slzami v očiach preskočila na ďalší strom. Sledoval ju, až kým ju nestratil z dohľadu. Smutný sa vydal na cestu domov. Napadol ho sokol a zožral ho. Koko o pol roka prišla domov aj so slovenským občianstvom pripravená mať deti s milovaným plchom. Keď zistila, že je mŕtvy, skočila do jazera a utopila sa.