A toľko prekvapení. Vždy, keď si myslím, že kickass karma skončila a ja sa budem môcť ukryť kamsi do tieňa prežijúc život pekne potichu ako toľko tých neviditeľných kdesi za horizontom bežných dní. Prežiť ho ticho a spokojne. Prázdny a pustý. Šťastný spôsobom vlastným tvorom, ktoré nepotrebujú hľadať zmysel života, ktorý našli v samotnej existencii. A ktorý mne nikdy nestačí.

V pokore a odriekaní dosiahnuc konečne nirvánu obyčajného človeka. Pár detí, ktoré ma nenávidia a nevedia prísť na meno a ktoré sa mi nezložia ani na truhlu z papundeklu, zatiaľčo pri mojom hrobe bude plakať len obloha a nadávať hrobníci, s gumákmi plnými riedkeho blata. S náhrobkom na municipalitu a tou truhlou na dlh za posledné úspory, ktoré mi ostanú z môjho podpriemerného platu stresovaného úradníčka.

S manželkou v manželstve dávno bez lásky žijúc vedľa seba v brlohu kdys tak plnom snov, nádejí a lásky, teraz a potom však prázdnom a šedivejúcom rovnako ako moje rednúce vlasy a ovísajúce prsia mojej rádobydrahej. Ktorá si to za mojím chrbtom neváha rozdať s každým z mojich kamarátov za dva deci vodky a pár klamstiev plných slov „krásna“.

A rodinou rozhádanou nad tou trochou žvanca, ktorá zvýšila z dedičstva po strýkovi z ďalekej Ameriky, ktorý sa jediný zmohol na to, aby aspoň načas zovrel prsty okolo pačesov nádhery zvanej príležitosť.

Jednoducho sa zmieriť. Prijať vlastnú malosť a ohnúť chrbát snáď len trochu ospravedlňujúc si veľkú lož malou a malú veľkou, ležiac v posteli nemysliac na to, čo prinesie zajtrajšok, ktorý je predsa tak jasný. A ďalší. A ďalší. A ďalší. Veľa kriku pre nič a posraná budúcnosť plná ľudskej špiny a prísľubov, ktorým už neveríš. Nemáš prečo. Lebo vieš.

Vzdať sa. Nie veľmi. Len trochu. Zhasnúť svetlá a ponoriť sa do prúdu, ktorý sa roztvára okolo.

Prijať život bez cigariet a pohárov vodky a kuriev a LSD. Na chvíľu. A chvíľu. A dlhšiu a dlhšiu až po epitaf „Valar Morghulis“ na náhrobnom kameni. Veď letíš tak rýchlo. Len tlesk.

Čo nie je život len pre riepera.

Štetka, čo dala mi dva týždne pokoja. Bez hlasov a bez pocitov. Tiché až krásne obdobie nudy bez otázok, z ktorých mi je na grc. Bez otáznika za: „Čo bude zajtra.“

Bez kompromisov a námahy a nutnosti sa rozhodnúť a ísť svojou cestou. Bez písania. Bez lásky. Bez vášne. Bez strachu.

A niekde za oponou sa tichou hĺbkou točil pestrofarebný vĺčik môjho ja tak zvláštne vyrovnaný. Nezvyklé. Kúzelné. Plné... niečoho.

Až doň nejaký sráč povedzme, že osud, vrazil prsty.

Ticho a pokoj nahradili ľútostivé pohľady a pojebané zbytky práznych rečí prenášané ústami, ktoré nikdy nechápu a nepochopia. Že som chcel byť ako oni. Vraviac: „Je mi to ľúto.“

Žiaden pokoj pre riepera.

Tak horizont zrazu opäť horí a mňa napĺňa odporná túžba mstiť sa. Nech láska je jediná tvorčia sila, ja riskujem večné zatratenie a smrť v nenávisti. Chladnej a vypočítavej. Na nevinných. Lebo mi vzali to najcennejšie, čo mám. Kúsok času, nech akokoľvek malý. Ktorý mi nik a nikdy nevráti a ktorý tak veľmi potrebujem.

Tak som takmer nezamestnaný.

A čakajú ma chvíle strádania pri čakaní na novodobých otrokárov, ktorí zvierajúc tú trochu moci odhrnú moju peru, pohladia bradu a zhodnotia zuby rieknuc: „Tohto áno.“

Čím môžem opäť predstierať a zvierať zadok a tváriť sa, že som koník, čo patrí do stáda, budiac sa spotený s vidinou zajtrajška ktorý sa opäť skrýva za nepreniknuteľnou diaľavou vesmírnej noci.

Pokoja niet a život to má so mnou rád rýchlo a tvrdo.

Chýba mi kotva a moja nahá duša visí v priestore z falošných sľubov a slov, ktoré sa musia povedať, lebo sa to patrí. Hovoriac, že by to mohlo byť horšie.

Pekne skurvená útecha.

Mohlo by to byť tisíc ráz lepšie.