„Takže deti,“ prihovorila sa matematikárka žiakom, „otvorte si zošity a skontrolujeme si spoločne úlohu.“ Učiteľka sa prešla po triede aby zistila koľko ľudí nemá úlohu. Nakoniec sa zastavila pri jednom žiakovi ktorý podľa všetkého úlohu opísal.

       „Toto si robil doma?“ opýtala sa ho učiteľka, aj keď sama poznala odpoveď.

       „Jasné.“ nie moc vydarene zaklamal Oliverov spolužiak.

       „Vážne? No uvidíme. Takže k tabuli a...“

       Na toto všetko si Oliver veľmi dobre spomína. Aj keď sa na matematikárku nepozeral lebo bol príliš zaujatý darom od otca, snažil sa aspoň počúvať. No v tomto momente sa zatiaľ vždy jeho myšlienky zastavili. Až do tejto chvíle. Teraz cítil že dnes pôjde ďalej. Cítil že dnes otočí tú stranu knihy kde sa konečne dozvie čo sa v triede stalo. Už cítil na ľavom spánku tupú bolesť od nárazu a chladný dotyk lavice na ľavom líci. Vedel, že dnes sa dozvie čiu bolesť to cíti pri každom rozbolení hlavy a konečne bude môcť odísť z nemocnice. Chladný dotyk lavice sa zrazu stratil a Oliver už nesedel. Nemal ani zatvorené oči a nemal ani pocit že by bol niekde kde to poznal. Zmenil sa aj čas. Slnko práve vychádzalo na obzor. Oliver stál na poli vedľa koľajovej trate. Vedľa neho bolo pár stromov a keď sa obzrel napravo, uvidel nejaké domčeky z oboch strán trate. Nad traťou bol veľký betónový nadchod ktorý spájal dve strany obce. Z druhej strany bolo počuť hluk. Keď sa Oliver otočil, videl ako sa k dedine blíži vlak. Oliver usúdil že to bol asi rýchlik International Express. Sledoval ako sa vlak veľkou rýchlosťou blíži a koľajnice sa pod ním otriasajú v pravidelnom rytme. Vtedy mu niečo pošteklilo pravú dlaň. Keď sa pozrel na svoju ruku zistil že stále kŕčovito zoviera medailón a vietor sa hrá s tenkou zlatou retiazkou na ktorej je upevnený medailón. Oliver zdvihol ruku, otvoril dlaň a schoval do nej aj retiazku. Hukot vlaku bol čo raz intenzívnejší. Už bol takmer pri ňom.

„Oliver!“ okamžite spoznal zvučný hlas Márie. Obzrel sa, no nikde j

„Oliver!“ znova počul svoje meno, teraz trochu hlasnejšie. Sekundu na to sa pred

ním objavila Mária, oboma rukami ho chytila za ramená a silno pritiahla k sebe. „Si v poriadku?“ Oliver teraz vďaka Márii znova sedel na lôžku. Na čele cítil teplé kropaje potu. V Máriinom hlase bolo počuť mierne zúfalstvo. Oboma rukami pevne zovrela Oliverovu pravú pažu. Jeho ruka sa silno triasla a bola kŕčovito zovretá v päsť. Čím väčšmi sa snažila Mária upokojiť jeho ruku, tým viac sa snažila vytrhnúť sa z pút Máriiných rúk. Oliver rýchlo dýchal a jeho oči boli ako znehybnené uprené priamo vpred. Jeho dych sa zrýchľoval. Každým vdýchnutím vzduchu silno mykol rukou. „Oliver. prosím ťa!“ Mária nedokázal zakryť strach v jej hlase. Oliverov dych sa zrazu zastavil. Prestal mykať rukou. Pomaly spustil viečka a sťažka vydýchol. Opatrne naspäť otvoril oči a ukázal beznádej, ktorú v nich skrýval. Obozretne otočil hlavou aby si prezrel kto ho ešte pozoruje. Tesne pri jeho posteli kľačala Mária a jej oči sa leskli od kvapôčok sĺz. Vedľa Márie vzpriamene stál Martin. Na jeho tvári však nebolo badať strach. Ani náznak starosti či starostlivosti. Iba pohŕdavý až ľahostajný úškrnok. Oliver ešte narýchlo skontroloval ostatné rohy svojej izby a potom nemo skryl tvár do dlaní. Spustil sa na posteľ a zostal ležať.

„Oli?“ potichu sa prihovorila Mária.

       „Aaaa,“ Oliver vypustil všetky svoje emócie v jednom mocnom výkriku. Okamžite si sadol. Oči otvoril doširoka, zvraštil čelo a zrýchlil dych. Na jeho tvári súperil hnev s beznádejou. „Už som to mal. Už som to mohol vedieť. Už som mohol... Aaaa“ Oliver všetku tú bolesť, ktorú musel teraz znova kvôli tomuto snu prežiť, premenil na decibely a vypustil ich na Máriu. Znova si rukami zakryl tvár a hodil sa na vankúš. Bolo počuť ako sa jeho ťažký dych opiera o jeho dlane.

       „Mali by sme ho už nechať Mária. Teraz už bude v poriadku.“ Martin chytil Máriu za rameno a mierne potiahol. Prvýkrát odkedy boli v jeho izbe spustil zrak z Olivera a prizrel sa na Máriine dnes gaštanovohnedé mierne zvlnené vlasy. Mária silno mykla ramenom aby sa vyslobodila z Martinovho takmer bolestivého zovretia: „Ešte nie. Ešte tu musím zostať.“

       „Mária Staranová.“ Martin zvýšil hlas ako najviac mohol a ani sa nepokúšal zakryť autoritatívnosť ktorú mu bolo cítiť z hlasu. Zhlboka sa nadýchol, prstami prešiel Márii po vlasoch a s pokojným hlasom povedal: „Musíme.“ Naklonil sa k Márii odhrnul jej z uší pramienky vlasov a šeptom, tak aby to Oliver nepočul sa jej prihovoril: „Ty to nepoznáš. Ty nevieš aké to je.“ Znova sa vzpriamil a zopakoval: „Musíme.“ Mária chcela protestovať. Otvorila ústa no nič nevyslovila. Kajúcne sklopila hlavu a zavrela oči.

       „Neboj. Už to zvládne,“ upokojujúco Martin znova prešiel prstami medzi vlnami Máriiných vlasov a zastavil dlaňou na jej ramene. Mária si vzdychla. Zdvihla zrak aby mohla znova skontrolovať Olivera. Ležal nehybne a tvár si stále zakrýval rukami. Na chrbtoch dlaní mu prudko pulzovali tmavomodré žily a ruky sa mu jemne triasli. Mária zdvihla pohľad na Martinovu stále chladnú tvár a kapitulovane vstala. Obaja spolu tichým krokom vykročili k dverám. Pri dverách sa Mária poslednýkrát obzrela a starostlivo sa zahľadela na Olivera. Martin ju mocne obopäl svojou rukou a vyviedol ju cez dvere na prázdnu chodbu. Dvere zavrela Mária lebo sa bála že by nimi Martin mohol udrieť a znervóznel by Olivera. Jazýček dverí zľahka zaklapol a Mária svoj pohľad sústredila na Martina: „Naozaj veríš že už môže zostať sám?“

       „Neboj. Mňa to prvýkrát chytilo oveľa horšie. Pokiaľ má Oliver toľko sily, koľko drzosti v hlase, tak sa oňho nemusíš báť.“ Uškrnul sa a oboma rukami pohladil Máriine zápästie. Chodba bola tmavá a nad Oliverovou izbou bolo iba tlmené svetlo. Martin bol asi o pol hlavy vyšší ako Mária takže ani ten kúsok svetla ktorý sa plazil po celej chodbe sa k nej nedostal. „Nemala by si byť taká ustráchaná. Je to tvoja veľmi veľká slabosť. Nemysli si, že to nevedia využívať.“

       „Ale ja som v poriadku.“

       „Ale prosím ťa. Mne budeš hovoriť ako sa cítiš?“ Martin sa zatváril ako keby ani neveril, že sa mu Mária pokúša klamať. Zapýrila sa a uhla pohľadom. Martin neprestal uprene sledovať jej čokoládové výrazné oči: „Máš pravdu. Už by si mohla ísť pracovať. Nezabudni potom doniesť Oliverovi jedlo. Pochybujem, že sa mu bude chcieť ísť ešte na večeru. Chudák musí byť strašne hladný. Nemal prespať obed. Inak, tiež by to nemuselo trvať tak dlho. Komu sa chce naňho stále dávať pozor.“

       „Na tvojom mieste by som bola ticho. Otec hovorí, že  pri tebe niekedy presedel celé dni.“

       „No dobre dobre. Keď spomínaš otcov, príde dnes ešte Adam?“

       „Myslím že áno. Nezmienil sa síce včera o tom, ale myslím, že už to považuje za samozrejmosť.“

       „OK. Povedz mu, že síce ešte stále neviem čo to bude, ale určite sa to stane čoskoro. Tipujem asi do troch dní.“

       Mária stíšila hlas aj keď na chodbe nik nebol: „Naozaj nedokážeš zistiť čo to presne je? Inokedy to dokážeš úplne do detailu.“

       „Nie. Bohužiaľ.“ Martin prvýkrát odvrátil zrak a s pocitom zlyhania povedal temer šeptom: „Cítil som tú bolesť no nič konkrétnejšie. Myslím, že kým sa k tomu sám nedostane, nezistím to ani ja.“

       „Ale veď sám si mi povedal aby som ho v tom momente prebudila.“ Máriin hlas znel trochu protestujúco.

       „Ja viem. Priznám sa, aj ja som to ledva zvládal. Nečudujem sa že po prvýkrát spal tak dlho. Nevadí, možno ešte budem mať možnosť zistiť o čo ide. V každom prípade, pochybujem, že s tým Adam alebo hocikto iný bude môcť ešte niečo urobiť.“

       Z konca chodby, kde bola jedáleň ich prerušil ženský, trochu nasrdený hlas: „Majka, môžeš na chvíľu?“ Bola to obézna päťdesiatnička ktorá tam pracovala ako vrchná sestra a keďže sa už schyľovalo k večerným vizitám, potrebovala každú voľnú ruku.

       „Samozrejme. Hneď som tam.“ Mária sa snažila svoju nechuť zakryť úsmevom, ktorý ale nevyzeral veľmi úprimne. Našťastie, vrchná sestra stála dosť ďaleko a nemohla si tak všimnúť ani Martinov nepriateľský pohľad ktorý na ňu uprel, keď ich tak netaktne vyrušila. Vrchná sestra iba prikývla a niečo si zašomrala popod nos. V nemocnici bola známa ako stále nespokojná tyranka. No vďaka Adamovmu obrovskému prirodzenému vplyvu na ľudí sa k Márii, aspoň v jej prítomnosti, správala s dostatočnou úctou. Mária ešte sledovala ako zmizne vo dverách do miestnosti sestričiek a potom sa obrátila na Martina: „Dobre, ja už musím ísť. Adam ale nebude veľmi spokojný.“

       „Neboj sestrička, za brata si sa zaručila a on ťa nesklame. Ja na to prídem.“

       „V to verím. Dúfam, že zajtra mu budem môcť priniesť lepšie správy. Tak, ale teraz už bežím. Dávaj naňho pozor.“ Mária rýchlym krokom vyšla smerom k jedálni.

       „Ako vždy, Maji, ako vždy.“ Martin sa usmial a keď Mária zavrela za sebou dvere od miestnosti pre sestričky, otočil sa aj on k tým svojim. Potlačil kľučku a sám pre seba si povedal: „Schválne. Stavím sa, že bude stále v tej istej polohe,“ šibalsky sa uškrnul a otvoril dvere. Hneď ako posunul dverami, zatlačil ho silný prúd vetra. Musel trochu pritlačiť aby mohol otvoriť dvere dokorán. Hliníkové okno, ktoré bolo oproti dverám bolo otvorené a spôsobovalo prievan. Martinove črty tváre sa zvlnili do grimasy, ktorá v jeho podaní znamenala strach: „Bože môj! To je hlupák,“ a rozbehol sa k doširoka otvorenému oknu.

Oliver Bielovič