V 89 roku snáď ani nebolo človeka (vo veku od 10 rokov vyššie až po bezvládnych a zdravotne veľmi starých ľudí), ktorý by nedal jasne najavo, že má komunistov a ich totalitný režim skutočne plné zuby a že najradšej by ich všetkých nakopal do zadku. No táto eufória trvala iba zopár dni a národ si myslel, že všetko sa to zmení samo od seba, tak že noví ľudia pri korytách budú rozhodovať skutočne demokratickí a v prospech celého národa. Ale veľmi skoro pochopili, že sa nič nezmenilo a že to iba mnohí funkcionári poodhadzovali červené stranícke knižky, prezliekli stranícke trička a naďalej komunistickým spôsobom hýbu a rozhodujú o národe. Ale bohužiaľ rozhodujú tak, že nie v prospech občanov, lež v prospech svojich vlastných vreciek a majetkov.

  Táto veľká nostalgia národa sa prejavuje veľkým sklamaním pri každých voľbách a tak z recesie ani väčšina nechodieva k volebným urnám.

  V jednom článku dnešného košického Korzára je rozhovor s nezávislým poslancom mestského zastupiteľstva, ktorý dáva verejnosti zreteľne najavo ako nenávidí komunistov.

  Som tiež človek, ktorý už 20 rokov dáva takisto na každom kroku verejnosti najavo, že nemám rád komunistov a k celej tejto záležitosti ešte dodávam takéto vyjadrenie: preto to aj tak vyzerá nielen v Košiciach, ale na celom Slovensku, že pri korytách zostávajú takmer vždy tí istí ľudia, lebo tých 20 % voličov, ktorí ich stále dookola volia, tak tí ich volia iba preto, že od nich majú tie výhody, že sa o nich tí červení dokážu postarať, hoci na úkor celého obyvateľstva (najlepším príkladom je: viď Rómska minorita, alebo príslušníci jednotlivých strán). No vďaka takému prístupu si tento národ ani nič lepšie nezaslúži. Hlavne, že 80 % tohto národa v duchu, (ale občas aj verejne) stále nadáva na tento systém a pritom tých istých 80 % občanov to má stále v rukách a môžu to zmeniť, len je potrebné z ich strany zdvihnúť zadok a isť voliť napr. aj takých nezávislých poslancov a kandidátov na poslancov, ako je ten o ktorom je spomenutý článok.

Ladislav Serenča