Kapitola 4.

12:20
Práve som vstala. Prespávam niekedy aj celý deň. A to len pre to, že mi ubúdajú sily. Mám 5 rokov, meriam 135 cm a vážim 20 kg. Som nesmierne vychudnutá, mám červené to, čo by v očiach malo byť biele a čierne to, čo by v očiach malo byť zelené. Vlasy už skoro nemám a musím chodiť denne na desiatky vyšetrení. Som v nemocnici už rok a pol a stále žiadna zmena. Teda k dobrému. Podľa záverov by som mala mať už iba pol roka života. No stále som tu. Síce to nevyzerá na zázrak, no umrieť som sa ešte nechystala. Lekárka mi povedala, že robím pokroky. Veď aj hej. Už som začala hýbať prstami na ľavej ruke. Pravá si dáva na čas. Síce dôkazy hovoria niečo iné, ale ja to na toho pol roka nevidím.

15:45
Chytil ma záchvat. To je u mňa a pri mojom stave už pravidelná rutina. No vždy ku mne pribehne asi desať lekárov a začnú okolo mňa lietať. Je to ich povinnosť. ja si toho nesmierne vážim a ani nedokážem slovami povedať, ako ich za to uznávam. Asi pred dvoma dňami mi navrhli operáciu. No vlastne mojej mame. Tá ju priala a teraz sa chystám na zákrok. Bude to menšia operácia nohy. Pomôže môjmu organizmu, aby sa rýchlejšie zotavovala noha. Druhú mi budú operovať o týždeň.

19:10
Operácia prebehla rýchlo a bez akýchkoľvek problémov. Trvala Necelé dve hodiny. Po operácii som sa prebrala v nejakej miestnosti s prístrojmi na meranie tlaku tela. Bol to zvláštny pocit. Akoby do mňa udrel blesk. No aj keď to bolelo, vydržala som. Veď aj tak som sa nemohla ani pohnúť. O Dva mesiace oslavujem 6. narodeniny. Teda mala by som oslavovať. Ja som to totiž ani nevnímala. Bola som slabá a zasa o päť kilo ľahšia. Teraz mi hrozila aj anorexia. Ale čo môže byť horšie ako dvojitý nádor na pľúcach a rakovina miechy? Aj tak už absolútne nič nevnímam a je to so mnou čoraz horšie a horšie.