V roku 1966 som bol na vojne u elitnej jednotky. Vtedy vládla nereformovateľná strana, ktorej sme slúžili. A súčasne tu bola Nová sústava plánovitého riadenia. Z tejto Novej sústavy plánovitého riadenia sa mnohí dnešní mocní i nemocní smejú. V armáde bolo tiež povolené diskutovať na schôdzach ČSM (Československý sväz mládeže) a na PŠM (politické školenie mužstva), pokial to školiaci politruk dovolil. Ja som si nebral nikdy servítky pred ústa a v rámci slušnosti som si dovolil dosť. A tak ma zástupca veliteľa často napomínal: "S tou demokratičnosťou to preháňate, súdruh desiatnik." A naozaj. Už vtedy v 1966-tom vyslal Sovietský Zväz skupinu vojenských pozorovateľov do našej armády, aby sme to s tou demokratičnosťou nepreháňali a aby sa nedajbože naša nereformovateľná strana náhodou nereformovala. Rozumiete? To nebol strach pána Bútoru, ani pána Hríba ani pána Schutza. Nie. Títo páni majú veľmi malý strach o to že by sa nereformovateľná strana reformovala. Sovietský Zväz mal oveľa väčší strach. Poslal vojakov. Už v 66-tom. A keď zistil, že naša nereformovateľná to s reformou myslí vážne a že by sa nebodaj aj zreformovala, tak poslal 21. augusta 1968 tankové zväzy, letecké zbory, rakety a motorizované divízie. Nereformovateľná strana bola tak reformovateľná, že sa svet ocitol na prahu svetovej vojny.