Sedeli v kuchyni a pili horúci čaj. "Hm, povieš mi, čo ťa trápi, dievča?" Jana to skúsila znova. "Vieš, že sa mi ani nechce? Porozprávame sa inokedy, dobre?" Jana mala pocit, akoby počula seba a v duchu sa zasmiala. Chápala ju. "Prečo?" "Ja neviem." Zuzana vstala a pomaly prechádzala po kuchyni. "Porozprávajme sa o tom. Dnes a teraz. Nevidím jediný dôvod, prečo nie." "Ale ja áno." "Dobre. Aký?" Spýtala sa pokojne. Zuzana zastala a pozrela jej priamo do očí. "Nechcem ťa stratiť." Povedala so slzami v očiach. Janu to zaskočilo a chvíľu jej trvalo, kým zareagovala. "Nestratíš ma. Takže žiadny dôvod neexistuje." Povedala naprosto vážne. "Ak nechceš, nemusíš mi to povedať, ale aspoň priznaj, že nie je všetko OK." Pokojne sa dívala na priateľku a čakala na odpoveď. "Som znechutená, otrávená z ľudí." Povedala Zuzana trpko, zvrtla sa na päte a odkráčala do izby. Jana ju našla schúlenú v kresle. Prisadla si k nej. "Viem, že nerada hovoríš o sebe, o tom, čo je tu," prstom jej zaťukala na miesto, kde je srdce. "Ale tentoraz by si mala urobiť výnimku a porozprávať mi ten príbeh. Rada si ho vypočujem." Zuzana hovorila pokojne, vyžarovala z nej pohoda. Iba hlas mala tichší ako obvykle a občas jej zlyhal. To bol Janin prvý dojem. Zuzana však sama zo seba mala pocit, že každú chvíľu vybuchne. Pohľad zabodla do zeme. "Stalo sa to jedného rána, keď som išla domov z baru. Bola som unavená, tak som vystúpila z autobusu trochu skôr, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu. Veď vieš, že mi prechádzka vždy pomôže. Šla som cez park, kde bolo rozbité osvetlenie. Nikdy mi niečo také neprekážalo, ani nenaháňalo strach." Odmlčala sa. Nohy si zložila do tureckého sedu a pokračovala. "Ako som, teda, kráčala, niekto do mňa strčil a v sekunde som ležala na zemi. Ani neviem, ako sa to stalo, ani kto to mohol byť. Iba viem, že čosi bľabotal o tom, že ma zabije, ak neurobím, čo chce. Nemám tušenia, koľko to trvalo a ani ako som sa dostala domov." Striaslo ju a zaťala zuby. "Dlho som stála pod sprchou a snažila sa na nič nemyslieť." Zmĺkla, ale neplakala. Iba smutne hľadela pred seba. Jana ju objala okolo pliec. "Veľmi ti ublížil?" "Fyzicky nie." "A bola si u lekára?" Jana mala o priateľku starosť. "Áno, nepríjemná skúsenosť." Pokúsila sa o vtip, ale ani jednej nebolo do smiechu. Jana cítila, že sa chveje a nasilu zadržiava slzy. "Nemuselo to však skončiť takto." Janu pri tej myšlienke až striaslo. "Viem, mala som šťastie." Pozrela jej do očí a vstala. Prešla k oknu. Rukami si objala telo a smutný pohľad zavesila na stromy. Slzy jej voľne stekali po tvári. "Teraz tomu už rozumiem. Vysoké teploty, to zvláštne správanie..." Uvažovala Jana potichu. "Vieš, Miro je fajn. Nebolo by však fér začať niečo, čo sa nemusí dokončiť." Už nevládala a Jana jasne počula, že plače. Zuzana pred ňou ešte nikdy nevyronila ani maličkú slzičku a chápala, že nechce, aby ju tak videla. Až teraz si uvedomila, ako veľmi si sú podobné. Napriek všetkému však podišla k nej a položila jej ruku na plece. Zuzana si chcela rýchlo utrieť slzy, Jana jej však zadržala ruku a postavila sa pred ňu. "To naozaj nemusíš." Nežne sa jej prihovorila. "Ja..." Hľadela naďalej von oknom. "Ja viem. Nevyžadujem, aby si bola stále silná. Je to, vlastne, nemožné. Som tvoja priateľka a som tu pre teba. Áno?" Objala ju a Zuzana sa s úľavou rozplakala. "Je mi to veľmi ľúto." Jana to nezvládla a rozplakala sa tiež. Nenávidela násilie a to, čo sa stalo jej priateľke, ju hlboko zasiahlo. Potom Zuzanu uložila do postele, ktorá vyčerpaním dlhých týždňov trápenia sa, hneď zaspala. Jej samej sa spať ešte nechcelo, tak odišla do kuchyne a čítala knihu. Zavolala Marekovi a uistila ho, že sú v poriadku. "Prídeš zajtra?" Spýtala sa. "Nemôžem sa dočkať. Ľúbim ťa." "Aj ja teba." Zložila a smutne hľadela na telefón. Potom si zohriala čaj a vrátila sa ku knihe. Zrazu sa vo dverách objavila Zuzana. "Čo tu robíš?" "Čítam." Jana jej jednoducho odpovedala. "No, to vidím." "Ako sa máš?" "Ujde to." "Dáš si čaj? Je teplý." "Rada. Koľko je, vlastne, hodín?" Pretrela si oči. "Bude jedenásť." "Tak málo? Hovorila si s Marekom?" "Áno." "Fajn. Môžeš mu to pokojne povedať." Vyslovila sa Zuzana medzi dúškami dobrého čaju. "Nemusí to vedieť." Hľadela na ňu. "A ak chcem, aby to vedel? Je kamarát." Zamyslene uvažovala nahlas. "Prečo?" "Musím mať na všetko dôvod?" Pozrela rozčarovane na Janu. "Nie. Prepáč." Jana zvažovala, či má o tom hovoriť alebo nie. Nechcela ju dráždiť. Nedalo jej to však pokoja. Trápili ju dohady a chcela si to vyjasniť. "Zuzi, môžem sa niečo spýtať?" "Máš nejako veľa energie. Mám pocit, že sa mi to nebude páčiť. Pýtaj sa." Jemne sa usmiala. "Myslela si vtedy na koniec?" Aj keď sa Jana nevyjadrila priamo, Zuzana ju pochopila. "Vedela som to." Vzdychla si. "Vieš, určite som nemyslela na sex." Hodila jej podráždene do tváre. Najprv zostali obe vyjavené a potom sa hlasno rozosmiali. "Prepáč." Zuzana sa ospravedlnila za príkry tón. Jana sa rozhovorila o tom, že nedávno čítala v novinách článok o symptómoch samovrahov a Zuzana niektoré z nich spĺňala. Preto ju to, vlastne, napadlo a vyľakalo. Keď už ležali, Zuzana priznala, že myslela už aj na koniec. "Vieš, moja myseľ už bola naozaj unavená a myšlienky bláznivé... Chceš vedieť, čo mi blúdilo hlavou?" "Áno, ak to nie je problém." "Ale musíš to brať s rezervou. Je to..." "Ja viem." "Dosť ťažko sa o tom hovorí." Vravela o tom, že chcela, aby už žiadny zajtrajšok neprišiel a ona sa nemusela trápiť. "Nikdy som netúžila väčšmi sa presťahovať. Ale kam? Čo budem robiť? Mám utiecť? Prestala by som pre nich existovať. Pre mňa by to bolo ideálne. Začať úplne odznova, inde a úplne inak. To by bolo ono. Nevedela by som rodičom vysvetliť, prečo chcem odísť. A to, že chcem ísť sama a ešte ani neviem kam, by ich dorazilo. Hnevám sa. Hnevám sa na seba. Na seba! Ja! Ja! Ja! Nikto iný! Som mŕtva. Cítim sa tak. Je jediné východisko. Oslobodenie rovná sa smrť." Stíchla a po krátkej pauze dodala: "Nemôžem uveriť, čo ti tu rozprávam." Pokrútila hlavou. "Ležala som na posteli a civela na strop. Hlúpe, čo?" "Ani nie. Úplne bežné. Chcela si byť, prosto, sama. Mať čas, aby si si uvedomila, čo sa, vlastne, stalo. Prosto prijať tú skutočnosť, že sa to stalo a už sa neodstane." "Hej. Tak je." Smutne dodala. "Prídu lepšie dni a všetko sa vráti do starých koľají." "Veríš tomu?" "Myslím, že áno. A teraz už spi, je naozaj neskoro." "Dobrú noc." "Dobrú." Jana sa prehadzovala zo strany na stranu, nemohla zaspať. Zasa skončila v kuchyni pri knihe. Prebralo ju denné svetlo. Vtedy zistila, že leží na kuchynskom stole a spala na otvorenej knihe... Zuzana ju našla ako už varí kávu "Poviem ti, byť otvorená je síce ťažké, ale stojí to za to." "Čo je? Čo znamená ten smútok?" Jana sa zahľadela na priateľku. "Vieš, bránila som sa tomu a mala som z toho strach. I tak sa to však stalo." "Počúvam." Pozerala na Zuzanu so záujmom. "Zaľúbila som sa a neviem... Myslíš, že mám ešte nádej?" "Hovoríš o Mirovi?" "Áno." "Určite. Páči sa ti?" "Až moc. Bojím sa, že to pokazím. Ak sa tak už nestalo." "Vieš, oni patria k tým, čo sa nevzdávajú. Dobre to dopadne." "Dúfajme." Jana podišla k nej a pevne ju objala. Zuzana jej do ucha pošepla: "Vďaka. Za všetko." "Vieš, neviem, či to ešte bude platiť, keď sa k niečomu priznám." Prekazila čarovnú chvíľu Jana. "Von s tým." "Volala som s Marekom a pozvala ich na obed." "To si urobila? Ty si teda číslo." Neveriacky krútila Zuzana hlavou. "Ešte vždy to môžem zrušiť." Podpichla ju Jana. "Ani náhodou. Ideme tvrdo na vec." Rozosmiali sa. "Mala si vtedy oblečenú sukňu?" Spýtala sa Jana akoby mimochodom pri raňajkách. "Zvláštna otázka. Veď vieš, že som nohavice nosila iba výnimočne." Zarazene odpovedala. "A odvtedy ich nosíš stále." Dokončila Jana. "Dobrý postreh." Zuzana bola ironická. "Rozhodla si sa, že už žiadnu sukňu na seba nenavlečieš?" "To nie. Len to nebude tak skoro." "Znie to rozumne." Jana ukončila debatu. Dala jej už, radšej, pokoj. Nerada by ju ešte nahnevala svojou neodbytnosťou.