Expedícia, na akú sme sa chystali si vyžaduje pevné zdravie a dobrú kondíciu. Vôbec ma preto neprekvapilo, že dva dni pred odchodom sa moja telesná teplota zvýšila niekam do okolia +41^oC a začal som kašľať ako starý hrniec.

Vedel som, že je to v riti.

Hoci som si nasadil antibiotiká – tie som mal dobrať až keď budeme v základnom tábore. Nuž a tam sa moje postihnuté sliznice už nebudú mať šancu pri – 20^o C a spaní na ľade zregenerovať. Vážne som sa zaoberal myšlienkou na celý Kirgizstan sa vykašľať, čo by nebolo, vzhľadom na môj zdravotný stav, vôbec problematické uskutočniť. Ak som nakoniec predsa len do Kirgizstanu odcestoval, vďačím za to manželke, ktorá do mňa v Prahe na letisku v Ruzyni, na 2. poschodí parkovacích garáží nakričala, čo to dalo:

„No a čo keď nikde nevylezieš? Aspoň uvidíš krajinu, ľudí a neprepadnú ti už investované peniaze...„

Skúste nepočúvnuť manželku...

A tak som teda odletel. 

Najzdatnejšia časť výpravy chcela vyliezť na Pik Pobedy 7 439 m. n. m.

Stredne zdatná časť výpravy chcela vyliezť na údajne jeden z najkrajších vrcholov sveta Chan Tengri (6 995 m. n. m., podľa iných zdrojov 7 010 m. n. m.)

Najpohodlnejšia časť výpravy (vrátane mňa) mala vyliezť

na Pik Čapajeva  6 371 m. n. m.

Výrazné sedlo oddeľuje vpravo v oblakoch Chan Tengri a vľavo Pik Čapajeva.

Zdroj fotografií:

http://www.summitpost.org/image/188536/150339/khan-tengri.html