Keď prišiel van Gogh o ucho, bola to láska... ach bože nie, už zase. Tresla som sa dlaňou do spánku nech sa mi mozog aspoň čiastočne zresetuje. Dá sa zresetovať iba trochu? Asi nie. Je to proces kompletný. Už desať minút trčím na ženských záchodoch s predstieraných kŕčom v lýtku. Michal tam na mňa čaká a ja čakám, kedy odtiaľ zmizne Henry. A zúrim. Taktiež sa vo mne niekde na dne usadzuje smútok. Spolu so špagetami, či čo som to zjedla. Niečo z toho sa zo mňa pýta von, ale ja som tvrdohlavá, a tak smútok aj cestoviny potlačím naspäť silou vôle.
Zahľadela som sa do zrkadla, dlaňami som podopierala celú váhu tela. Musím konštatovať, že mám už toho dosť. Tak všeobecne v živote. V tvári sa mi odzrkadľuje únava. Vykukla som von z toaliet, aby som vedela, že ako sa vyvíja situácia mimo mojej telesnej schránky. Vzduch čistý. Henryho nikde.
Poslušne som sa vrátila k stolu, ako stratené šteňa. Michal sa prívetivo usmial. Radšej sa už nič nepýtal. Taktiež by som mu to poradila. Dojedli sme, dopili, zaplatili a vykročili z teplej reštaurácie do chladného večerného počasia.
Vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu zimu. Začali sme na seba hádzať všetky vrstvy oblečenia, ktoré sme mali. Ja by som si dokonca navliekla aj ten uterák, čo Michal držal v ruke. Navrhla som mu, že mu ho ponesiem v kabelke. On zase navrhol, že ten uterák mu môžem doručiť priamo do bytu ako UPS a za odmenu dostanem pohárik niečoho dobrého. Hej, tak pohárik? Zasmiala som sa v duchu. Hneď v tej chvíli som vedela, že privolím. Dnes večer som proste rezignovala. Je potrebné vedieť, že niečo v nás musíme nechať zomrieť a niečo nechať žiť. Ide taktiež o načasovanie. Lenže je neviem, ktoré je ktoré.
Tak nejako automaticky sme sa dostali k nemu. Keď sme sa vyzuli, zamierili sme priamo do kuchyne, akoby podvedome za zdrojom tepla. Kabát a tašku som si prehodila cez stoličku. Sadla som si na kuchynskú linku.
„Čo bude s tým pohárikom?“ nedočkavo som si mydlila ruky, aj preto, že som bola uzimená na kosť.
„Počkaj! Už to bude,“ otvoril skrinku a začal sa tam prehrabovať.
„Bodol by aj čaj s rumom.“
„Len vydrž! Sľúbil som ti odmenu, tak bude odmena.“
„Čo tam lovíš? Storočnú whisky?“
„Takú nemám.“
„Tak bude stačiť aj päťdesiatročná. Ja som skromný človek.“
„Tadááá!“ vytiahol na mňa pohár a veľavýznamne mi ho zložil do lona.
„Zaváranina?“
Prikývol.
„Na čo mi to bude?“
„Na jedenie predsa.“
„Aha. Keď iné nedáš... Budem sa tváriť, že sú to luxusné horúce maliny,“ zasmiala som sa.
„Nefrfli! Spravím ti aj ten čaj, no obávam sa, že bude musieť byť tak trochu kubánsky, pretože iný rum nemám.“
„V poriadku. Veď vravím, že som skromný človek,“ spontánne som mu dala rýchlobozk na líce.
Michal sa usmial, prešiel si bruškami prstov po líci a opätoval mi to na ústa. Zdvihol ma, zložil z kuchynskej linky a na rukách preniesol do spálne. Obaja sme zabudli na rum, čaj aj Kubu. Možno to bude dnes, keď v sebe nechám niečo zomrieť a niečo nové sa zrodí. A ráno mi bude všetko jasné.
****
„Tak ja už pôjdem,“ stiahla som zo seba prikrývku a otočila sa Michalovi chrbtom.
„Kam by si šla?“
„Veď domov. To je to miesto, od ktorého mám kľúče zas ja.“
„Nemusíš ísť. No, chcem povedať, že môžeš ostať.“
„Popros!“
„Prosím.“
„To nie je veľmi presvedčivé. Viac!“
„Prosím, prosím, ostaň! Na kolenách ťa prosím.“
„Na kolenách ťa síce nevidím, ale keď tak naliehaš... Môžem si dať u teba sprchu?“
„Jasné,“
„A v ktorej kúpeľni?“ cupkala som bosá po dlážke.
„Veď mám iba jednu.“
„Aha, myslela som si, že som u niekoho iného,“ zažartovala som.
Michal sa uškrnul a prstom mieril na kúpeľňu. Len nech už idem.
„Čisté uteráky mám tam v skrinke.“
„Ok. Plus jeden. Jeden v mojej taške.“
Vliezla som si do sprchy, zavrela sklenené dvierka a snažila sa spustiť teplú vodu. Preboha, toľko gombíkov a páčok. Kto sa má v tom vyznať. Nakoniec som na to prišla, avšak až keď som všetko poskúšala. Spustil sa na mňa mohutný prúd horúcej vody a s ňou prišla aj úľava. Nevyjasnilo sa mi. Cítim sa ako presmerovaný hovor. Zajtra budem na tom lepšie. Možno. Jéééžiš, zajtra musím ísť do práce. Prečo sa všetko deje cez týždeň? A víkendy mám také, akoby zastal čas.
Horúca voda sa liala niekde z výšky a priestor sa napĺňal parou. Zatvorila som oči, pritlačila obe dlane na sklo. Zadržala som dych. Snažím sa vystúpiť z tejto dimenzie. Zhlboka som sa nadýchla a opäť zadržala dych. Až som prestala dýchať úplne.
Komentáre