Vír

hudba čo plynie ako v tie dni

v ten večer v zapadnutom bare

kde sa lenivo tackali tiene po parkete

a kde my dvaja sme spolu

plakali nad vlastnými osudmi

tvoje krvavé pery boli neprirodzene

zelené od smiechu čo neprúdil

medzi kolenami

aby každý z nás vnútri sám

spieval ódy na umelé tváre

oddýchnutých chvíľ

zabudnutých zápiskov

uložených na dne zásuviek pamäti

tam kam sme sa nedostali na začiatku

aby sme boli priťahovaní práve tou

silou neznáma

horror vacui

ktorého vír každého strhne do svojho

stredu a aj keď sme sa práve tam

obaja našli

nevedeli sme o tom lebo sme boli

pohrúžení do iného krúživého

pohybu našich tiel zabudnutých

na parkete treťotriedneho baru

odkiaľ sme sa spolu ruka v ruke

vybrali svojim životom a

pritom každý z nás bol tak

zúfalo sám lebo sme sa o svoju

samotu nepodelili

ale chránili sme si ju ako

tajomstvo drahého diamantu

schovávaného pred očami toho

druhého a toto nepoznanie

nám stačilo na lásku

na vášeň sme nakvapkali

tony povinností aby sme takto

prigniavení hmotou nemohli

plávať v prúde energie

zmietaní tou tajomnou silou

a so zopnutými dlaňami

sme si nechali nanovo

mútiť hlavy kozmickou

rýchlosťou rútiaceho sa

sveta tmavým vesmírom

ktorý nás z neznámych príčin

nevysadil na najbližšej zastávke

ale naopak krepčil s nami

nezmyselný odzemok medzi

hviezdami dočasných zastavení

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)