Pozorujem.

Za oknom sa v daždi naháňajú konáre a vietor hučí. Mne hrá klavír v izbe a speváčka spieva príjemným hlasom. Mám teplo pod perinou a počujem ako kvapky klopkajú na parapet. Čaj s echinaceou a kúskom citróna na parapete.

Počúvam FM film. A teším sa do kina. Raz.

Snažím sa ležať a čítať si poznámky, lebo zajtra idem do školy. Zaujímajú ma tie diela, autori, to obdobie. Vlastne baví ma to.

Učenie preruším a pustíme si film - Philadelphia z deväťdesiatehotretieho. A smútok, ľudia dokážu byť krutí. Hudba Brucea na mňa pôsobí a v tom filme sa mi to páči. Taká drobnosť a koľko veľa urobí. Vždy. Film a hudba.

To umenie v každom dni je už prehliadateľnou bežnosťou. Ale mne sa to páči.

 Učenie.

Volám s K., zajtra sa porozprávame na radiátore a potom budeme hladať superpohodlné črievice na bál. Snažím sa ju rozveseliť. A troška vypočuť cez telefón. Ale to neni ono, zajtra sa na mňa prilepí a rozosmejeme sa katkoterezkovskými rečami a potom troška vážne. Alebo naopak.

Večer si vypĺňam prihlášky a rozmýšľam, pokým nepríjde maminka s návrhom na telku - kukáme spectrum.

 Island, zem večného snehu, ale mne sa to páči, a raz sa tam vyberiem. Túžim po tom. Po cestovaní. 

Objavovanie v bežných veciach.

"Majstrami su len umelci, ktorí

prezerajú svojimi vlasntými očami to,

čo videl už pred nimi každý človek,

ale oni dokázali nájsť krásu v tom, čo je

pre ostatných príliš obyčajné."

Ohriaté mliečko na dobrú noc. Od Raja.

Bežnosti nebežné.