Minule som mal zapnutý televízor a spomienky vo mne prebudil - zvuk. Chalupári a tá úvodná pesnička o orchestrióne. Nepamätám si nič, len to, že som bol malý chlapec, mal som vysoké teploty, prišli sme od lekára a mama mi dovolila ležať v obývačke pred televízorom. Ustlala mi na gauči, potil som sa a išli Chalupári. Na nič iné z toho seriálu si nespomeniem. Len na tú pesničku a na to, že som bol chorý.

Sedíme pred tou bedničkou do bezvedomia a nechávame tam sedieť aj naše deti. Myslím, že aj moja dcéra keď je chorá, vymôže si občas ležanie pred televízorom. V káblovke máme kopec programov, ona chce stále tie detské. A leží tam. Potrebuje tiež ohrievač. Neviem, na čo všetko si v dospelosti spomenie. Či existuje pesnička, ktorá ju naštartuje. Ktorá jej pripomenie, že bola chorá. A nakoniec, to predsa nie je o chorobách a vlastne ani o pesničkách. O spomienkach. Ako vždy.

Káblovku sme nemali. Káblovku nemal nikto. Ani satelit nebol vymyslený. U nás doma sme mali ... koľko vlastne? Koľko televíznych programov? Viem, že sme mali našu československou televizi a magyar tévé. A druhý program? Netuším, kedy sa tam objavil.

Spomínam si na Bielu veľrybu. Také filmy som ako dieťa nemohol pozerať, ale cestovali sme nočným vlakom na dovolenku do Bojníc a aby sme nezaspali, sedeli sme pri kufroch v obývačke a skrinka bola zapnutá. Viem, že to bolo zázračné. Niečo také som ako dieťa predsa nikdy nevidel. Ale do konca som to nevidel ani vtedy. Čiernobiela biela veľryba sa vynorila a my sme schytili tašky a skrinku vypli. Cestovali sme na výlet. Tú bielu veľrybu už farebnú (myslím na farebný televízor) nedávno opäť dávali. Na jednom z mnohých káblových kanálov. A spomenul som si. Na výlet do Bojníc a aj na to vynorenie.

Moja sestra bola o štyri roky staršia. Skôr sa prebojovala pred večernú obrazovku. Dávali tú sériu o Angelike. Každý o tom hovoril, len ja som netušil o čom. Do mojej detskej izby boli pootvorené dvere. Taká tá škára, cez ktorú sa dalo nakuknúť do obývačky. Na náš televízor a na Angeliku. A pri každom podozrivom zvuku útek do postele. Veľa si z toho nepamätám. Len tú škáru a to tajomno. A to, že na druhý deň v škole som bol zasvätený. Aj ja som ju videl. Potom ju samozrejme dávali milión krát ale nikdy nebola taká skvelá ako cez tú škáru.

Boli aj iné programy, ktoré utužovali našu rodinu. Niektoré aj bez škár. Neviem, aké to bolo v iných rodinách, ale mám pocit, že majstrovstvá v krasokorčuľovaní boli totálnym hitom. U nás boli. Ona celá v rúžovém on v modrém se stříbrnými doplnky. Na obrazovke korčuľoval čierno-biely pár. Toto už nie je. Chudáci komentátori. Ako sa vtedy mohli vyhrať pri preklade farebnosti na čierno-bielu obrazovku. Dnes nemusia a myslím, že ani korčuľovanie už nie je takým hitom. Aj keď u nás je. Manželka v detstve chodievala na krasokorčuľovanie a stále vie skočiť kadetku. Učí ju aj dcéru. Keď sú majstrovstvá sedia obe pred obrazovkou a vzdychajú. Ona v rúžovém a (druhá) ona tiež.

Spomeniem si na kadečo. Hokejové majstrovstvá. Ako chlapec som bol pri jednom takomto svetovom zápase vonku. Musel som zabudnúť, čo sa deje. Vonku nebol nikto. Ani jeden kamarát. Okná na celom sídlisku tmavé, len to sliepňajúce svetlo v obývačkách. Všetky televízory boli v obývačkách a vtedy boli všetci pred televízormi. A potom sa sídlisko zatriaslo. Góóóóóĺ. Zo všetkých okien. Pochopil som. Teraz nepríde na dvor nikto a ja som úplný truhlík. Zajtra budem jediný, ktorý ten prvý gól nevidel.

Spomeniem si na kadečo. Zlatá brána a výlet na kolobežkách pod Krásnu hôrku, Bakalári a tie okuliare, čo vždy položili na stôl,  Preteky mieru z Varšavy do Berlína a Prahy a ... Hovorím kadečo.  Svoj program si každý doplní sám.

O tridsať rokov sa opýtam dcéry, ale mám pocit, že tých programov je priveľa a navyše jej dvere sa otvárajú do zlej strany. Nemá sa kde skryť a škárovať. Lepšie to bude v našom novom byte. Tam sme to už so ženou skúšali. Pootvorené dvere do izby a odraz v zrkadle na chodbe. Čistý zásah do obývačky a na obrazovku. Ale prepínač budeme mať v rukách my. Na Angeliku môže rovno zabudnúť ale Biela veľryba? Tá bude určite. Mimochodom, mám pocit, že Angeliku už dávno nedávajú večer. Doba sa mení.