Kedysi raz, bolo malé dievčatko.
Ešte ako malé sa muselo naučiť,
ako vyrastať a žiť vo vojne, ktorú volalo domovom.
Nikdy nevedelo, kam sa ukryť pred búrkou.
Ako bolelo vidieť tú bolesť v matkinej tvári,
keď jej otcova ruka ukazovala, kde je jej miesto.
Utekalo plakať do svojej izby,
ale počulo všetok krik.
Stále dúfalo, že už to skoro skončí.
Modriny zmizli, tatko, ale bolesť ostala rovnaká.
Stále si pamätá ten strach čo si naháňal.
Mama bola silná, dávala všetku svoju lásku.
Každé ráno, keď sa zobudilo, obzrelo sa dozadu.
Ale už je v poriadku.
Často sa divilo, prečo musí niesť ten pocit viny.
Bol si to ty, kto jej pomohol postaviť tie steny naokolo.
Tiene chceli zmiznúť, narazili do dverí,
ako ozvena detského kriku „prosím už viac nie“.
Otec, nerozumieš, že všetka škoda čo si narobil,
je pre teba len spomienkou, ale vo mne stále žije.
Modriny zmizli, tatko, ale bolesť ostala rovnaká
Nie je ľahké zabudnúť,
aké je byť vyhodený do zimy,
Na ten strach, keď sa každý deň bojíš prísť domov,
žiť stále v obavách, čo sa môže stať.
Komentáre
:(
*
india.. :((
agresívni domáci tyrani...
diky všetkým
To je silné,emotívne,bolestné ...
teide
motyl
hm,nepamatam si ta...