Poznáte ten pocit, kedy sa ponoríte do prázdnoty vašej duše a zistíte, že všetko krásne ste odhodili ako kus papiera?

Cítim sa, akoby som dnes urobila najväčšiu chybu v mojom živote.... a táto chyba ma bude deptať až jej podľahnem. Chytí ma sentimentalizmus a slzy pokryjú moju tvár. Neznášam takéto stavy. Ľudia sa majú tešiť a nie plakať.A napriek tomu, že mám dôvod k plaču...nemôžem.Má vôbec význam trápiť sa pre niečo, čo sa už skončilo?

Moje srdce je príliš chladné. Kedy sa moja citlivá duša zmenila na prázdnu? A čo spôsobilo jej temnotu?Bola som to ja alebo niekto iný?Chcem to vedieť, ale asi sa to nikdy nedozviem......Dúfam, že tento stav je iba dočasný a raz opäť naplní moje srdce radosť a na mojej tvári sa objaví úsmev.