Áno..už je to tu..Blažený týždeň voľna s debilným názvom "akademický". Sakra..Kto mu to vymyslel? Aká akademika? Veď to bol týždeň na všetko iné,len nie na "akadémiu"..A na vzdelávanie už vôbec nie..Či to je to isté..?

     Mama bola zo mňa zúfalá. Keď videla,s koľkými študijnými materiálmi prišla na akademický týžden Aďa od susedov a s koľkými ja,tak kolabovala. Priniesla som si domov malinkatú kôpku vypracovaných maturitných otázok. Iné ma vtedy trápilo,ako skúška dospelosti. Moje myšlienky odbiehali k Rasťovi..a k ostatným z party..Buď som spomínala na to,čo sme robili,alebo vymýšľala,čo robiť budeme.. Ale mojej mame sa ťažko chápalo,že zmaturovať sa dá aj bez biflenia. Tak sme si si tou mojou maličkou kôpkou papiera našli útočisko v lese. Mama mi nachystala same dobroty pod zub a vela pitíčka..A ja som si tajne prihodila knihu. Nádherne dni..Sama.. V lese..Pokoj..Kľud..Nikto ma nerušil,len postavy z románu..Za nich som premýšľala..S nimi som žila. Vtedy tuším šiel u mňa Remarque..A jeho stratená generácia. Hltala som jeho romány, pretože ma zaujali. Hltala ich netušiac,že mi zachránia kožu.

     Akademický sa skončil. V pondelok sme nastúpili hromadne do školy. Oznam,kto kedy príde k zelenému stolu a pak stres..panika a tak. Na intraku sme boli na izbe štyri holky. Dve z nich šli hneď v pondelok poobede. Tretia vo štvrtok..Ja v stredu. Napätie na chodbe sa dalo krájať nožom a ja napätie neznášam. Snažila som sa mu vyhnúť,ako sa dalo. Túlala som sa Bardejovskými uličkami nevnímajúc realitu. Počkala som babulky pred školou. Cele vysmiate mi naznačili,že fantázia,že čisté dvojky. Neprekvapilo ma to,veď mali všetko natlačené v hlávkach. Uplynulý týžden vôbec neregistrovali,že boli dni a noci. Viem to..Jednou z nich bola Aďa od susedov. A tá mi cez akademický ani dvere neotvárala..Lebo sa učí. Ale tešila som sa s nimi a zároveň začala v sebe krmiť červíka pochybnosti..AAAAAle čo..veď maturita s istotou,maturita v septembri..- mávla som rukou a spoľahla sa na svoj rozumoček,svoju slovnu zásobu a šarm.

     Baby odišli domov. Ostala som sama. A toto neznášam ešte viac,ako napätie. Bolo mi príšerne. Depresívne. Pohrabala som sa v papieroch a do pripraveného obalu som si vytiahla náhodným výberom tri otázky z odborných predmetov. Vybehla som von..Von do mesta..Na moje milované miesta..

     Moja cesta viedla okolo otvorenej brány kostola. Zastavila som sa..Nielen fyzicky..Niečo sa vo mne pohlo a ja som vstupila dnu. Práve sa chystala slúžiť sv. liturgia. Chrám bol grékokatolícky. Služba staroslovienska. Nič som nerozumela. Ale tiško som sa modlila. O pomoc prosila. Do Jeho rúk sa odovzdala. Na Jeho vôľu to nechala. Spevy sa niesli kolo mňa a napĺňali mi vnútro. Nádherné spevy. Nádherný zážitok. Naplnená silou v spoločnosti hrstky ľudí opúšťam Jeho dom. Vonku je krásne slnečno. Ako keby iný svet. Idem sa prejsť na námestie a zbežne prečítam otázky,ktoré mám v rukách. Stretávam známych..Kašlať na otázky..Už keď som sa ich doteraz nenaučlia,tak už sa ani nenaučim..Známi ma berú so sebou žiť..O deviatej sa vraciam na internát. Tam vojna..hrubé porušenie..a blablabla..
Vyskočte mi..

     Na druhý deň popoludní je môj priestor. Ráno ešte zájdem ku spolužiačke do susednej dedinky. Víta ma jej mamka. A aj ona. Očividne sa tešia,že som došla. Uvarili sme si kávu a sadli sme si von,na májové slniečko. Neviem,ako to,že zrazu prišiel domov Ankin brat Juraj. Bol mojím najobľúbenejším z jej početných bratov. Všetkých som ich poznala. Veď štyri roky sme spolu chodievali na všetky zábavy poriadané u nich v dedinke. A že sa ich poriadalo vtedy dosť..)))..Po zábavach som prespávala u nich. Ankiny rodičia ma vzali ako keby za svoju, napriek tomu,že sami mali šesť detí. Anka bola druhá od konca. Krásna rodina..Dala by vám aj obličku,keby ste ju potrebovali..Bez zaváhania..Ale..vráťme sa k Jurajovi. Prišiel,sadol si k nám..
- "Vítaj Ell..Teba by som tu nečakal.." - zahmlieva on a ja tuším,že mu Anka volala.
- "Rozlúčková party..Dnes poobede maturujem, a pak neviem,kedy sa zase uvidíme. Tak som to ešte riešila takto.." - usmievam sa na neho i na všetkých prítomných..
- "Nech ti Panna Mária pomáha.." - povie Ankina mamka a dáva mi materinské požehnanie. Do oči mi vstúpili slzy. Juraj ma chytil za ruku
- "Neboj..Ja vôbec nepochybujem,že to zvládneš.." - jeho ruka dáva istotu...Moja sa prestáva chvieť. Napriek tomu ju drží ďalej. Hodiny plynú v príjemnej atmosfére. Anka sa ide obliecť,že ide so mnou k matúram,ako divák..Som jej za to vďačná. Už nie som sama. Juraj musí do práce. Ale ešte stihol odtiahnuť ma do záhrady..Chytil za obe ruky.. A hovori..
- "Ell ..Si úžasné dievča..Tvoja energia ma mnohokrát prekvapila..Ba až šokovala..Ja..cítim,že sa už viac asi nestretneme. Ale chcem,aby si vedela,že mi budeš veľmi chýbať..A že nikdy..Nikdy na teba nezabudnem.."
- "Juraj..Nehovor tak..Obľúbila som si vás..Všetkých..Prídem..Neboj..Veď nás delí sotva 60 km..Nie more..Nie oceán..Prestaň..Uvidíš..Zbaviť sa ma nebudeš môcť.." - čapnem ho po ramene a rehocem sa. Juraj ma v očiach slzy a zaroveň sa usmieva. Zrazu ma schytil do obrovského objatia a ja som ho prijala. A túžila po bozku..Či túžil on,to neviem..No..Neodvážil sa..A to bolo dobré..

      Za dve hodky som už sedela pri zelenom stole. Vytiahla si osud. Bum..Slovenský jazyk: Romantizmus a Realita..No sakra..Čo teraz. Predpríprava beží, moje pero leží na čistom hárku papiera. Ja sedím na stoličke a dívam sa pred seba. Romanticky zasnená. Juraj.... Okolo mňa prejde profesorka sloviny..Romantizmus-rozprávky..pošepne mi..Veď hej..viem..viem..A už idem pred komisiu..Spustím..Romantizmus - rozprávka o Jankovi Hraškovi..Realizmus je iný..Dôkazom toho je aj Remarque..A už som doma...Predseda ma zastavuje..S odpoveďou je spokojný..Za jedna..

     Z odborných predmetov som trasúcou rukou vyberala otázku. Číslo 21..Spolužiačky mi šepnu Ekonomika Slovenska. Zblednem. Sťažka dosadnem na stoličku s nepríjemným pocitom,že som skončila. Prišla profesorka a hovorí..číslo 21. ROZHODOVANIE..Zbystrím pozornosť..Čoooo?...Veď to je tá otázka,čo som ju mala včera v meste. Uľaví sa mi..Papier znovu ostáva čistý..Pri ústnej odpovedi Ellu znovu zastavujú..Mierne nedostatky...Za dva..

     O ruštine nepíšem..Tam to bolo na rovnako..Z ruštiny som takmer prepadávala. Ale skúšal náš profesor,ktorý bol odo mňa ani nie desať rokov starší.. Na stužkovej sme veľa potancovali..Skamarátili sa..Celú maturitu potláčal výbuchy smiechu.. Ja som mu trepala po rusky,vedomá si toho,že z komisie nikto ruštinár nebol..Za dva..

     Zmaturované...Pred školou čakal Juraj..S kyticou..Anka sa usmievala..Hovorím vám..zvláštna rodinka..Šli sme do kaviarničky.. A boli spolu až do deviatej..Na intráku kolabovali..Ale..nech..

     Vo štvrtok som prišla domov..Mama na pokraji šialenstva..
- "Ani nezavoláš..Tak ako?" - pýta sa roztrasená..
- "A čo myslíš?" - odpovedám otázkou.
- "Zmaturovala si?" - pýta sa netrpezlivá mama. Vtom zvoní zvonček..Aďa..Kladie mi tú istú otázku..
- "Vy ste o mne hádam pochybovali?" - odpovedám im a smejem sa na celé hrdlo. - "Jasné...Mám to..Veď sa nedalo nemať.." - Mama sa po mne zaženie utierkou,ale usmieva sa..Beriem Katku na ruky a tancujem s ňou po izbe.
- "Katarína..Vieš čo?.. My to dnes pôjdeme spolu osláviť..Vezmem ťa na diskoteku..Chceš?" - pýtam sa malej sestričky vážne. Katke sa rozžiaria očka..Jasne,že chce..Usmievame sa..Všetci..A o chviľu už kávou zapíjame ešte teplý makovník..Pohodaaaaaaaaa....